národný satanista

Znova noc cez, ktorú prichádzam k sebe, ale ja sebou nie som to je samo sebou.

Ja vystupujem v médiách, ktoré ma držia o samote. Médiá, ktoré ma ovplyvňujú, ale cez, ktoré sa nevidím. Hovorím ´siamčinou´, ktorou hovoria invalidní spáči siamský. Niekto sa dvihne ako tsunami. Viem, že nehovorí mi nič nič, že vo vlastných medziach ostria noža idem po jej krvi, ale že ona mi v nej mrie. Chytím sa pomaly, ale v myšlienkach zaváham. Skončila tak dlhá doba ´ničnerobenia´. To ničnerobenie mi predsa len niečo robilo. To je samo sebou mnou tá vec, ktorá usmrcuje. Ja má len afekty, ktoré sú nedostupné. Ona sa podľa toho tvári, lebo je ničím, vo všeobecnej platnosti, v ktorej sú konvencie. To potom označuje, že vo ´všeobecnej platnosti konvenčného chápania´ a nezabudne pridať ´sa seba´. Vo všeobecnej platnosti ´sa seba chápania´ sa človek musí držať ´vedomia´, ktorého telo si drží vonkajší svet od ´seba´. To transcendentálne niečo čo vyhára, že sa poznávať, v to znamená ´nebyť´, načo ona povie ´buď ako buď´. Systém je jazykom, ktorým hovoríš a všetko čo hovoríš vkladáš do ´kategórií´ hodnôt, lebo do týchto kategórií hodnotových ti to zapadá. Každé slovo je potom isté ´druhu´, ale asi to si nepochopil jednoznačne. Jednoznačné je toľko čo jednorozmerné, a aj keď sa to ťažko povie sa to povie. To je ako medzi dvoma stĺpmi času, ktoré majú symbolizovať, že rozdvojenosť človek spočíva v svedomí, ktoré je v ležiacej polohe. Na oblohe sa dneska ukázali mraky, ale dážď sa ešte nedostavil. Potichu teda prechádzam na druhú stranu a musím povedať, že žijem vo svete bez slov. Jednak neviem akých, a jednak aj keby som ich mal nikdy by mi nič nepovedali, nič, s toho čo mi hovoria ´médiá´, nič, s toho čo nikdy nevyšlo. Tak som jej to hovoril, že jej nevyšiel ´čas´ je smiešne, ale trochu som nato zatlačil. Tá bolesť, ktorú ten čas kumuluje. Keby človek žil povedzme tisíc rokov netrpel by, ale keď žije len rokov 100 tak musí za tých 100 rokov vytrpieť všetko čo by ináč vytrpel za tisíc. Lebo utrpenie človeka je všeobecne nezávislé na čase a priestore, nezávislé na tom ako to dlho vydrží, ale časom sa utrpenie by tiež dalo poraziť. Časom, ale to nikto nevie, lebo nikto ho nemá.

Vlastne, alebo cudzo. Od slova k slova sa ponevieram ´v myšlienkach´.  Je to ohromná strata času, ale nesmiem byť tak neúprimný aspoň k rodičom už nie. Ale tá strata času je ohromná. Je ho tak málo, tak ho človek, ale potrebuje veľa aby spravil aspoň tú najbanálnejšiu vec, v ktorej sa ho niekto vie dotknúť, v ktorej s dotykom prichádza aj miera uvedomenia si svojej zodpovednosti a sily, v ktorú snáď sa ešte dokáže vmestnať. Sila, ktorá je v dotyku, ktorá je, v tom dotyku, v miere, v ktorého sa dotýka vonkajšieho sveta. Vonkajší svet, ktorého začiatok postráda koniec. Nie je to, v tom, žeby človek len nebol ničím iným ako človekom, alebo v tom, že práve sila dotyku je mierou vôle k moci, ale niekto si to tak môže vykladať. Môže povedať, že byť znamená len toľko, že niekto sa dotkne niekto, že sa dotkne toho správneho ´bodu´ toho správneho miesta povedzme na mape tela ženy, alebo, že sa dotkne na úrovni jej vedomia akého si tvaru, alebo formy, ktorú ona dostala do vienka, s ktorou okrem toho, že ju prezentuje ´krásne zabalenú´ nevie čo by robila.

Automaticky som, ale nezúčastnený, som niekde ako niekto, ale nie som vyložený ´človek´, lebo musím hrať na všetko svoju hru. Pritom mi neostáva nič viac-menej ako čas, ktorého pravého konca sa chytám. Ono ide snáď, o to chytiť čas za ten správny koniec, aby človek predišiel nutnosti ´voľby´. Narábať, s časom neznamená totiž nič iné ako sa rozhodovať ako sa rozhodovať ´medzi iným´, ale nikto nevie medzi čím. Noc je mladá, ale nie je definitívne dopitá. To slovo, ktoré som si musel zafixovať, v myšlienkach, ktoré je ako radiálna škvrna , nad slnko, ktoré sa z nej stalo. Aby som sa pohol musel som doviesť svoje zmysly ku ´koncu´. Ale ten nebude ´blahý´.  Trochu ma desí istota, ale vidím, že  žiadnu nemám preto sa ako tak ukľudňujem. Cítim tú rozdvojenosť, alebo rozpoltenosť snáď celej histórie vo mne. Ako keby sa história išla vo mne roztrhnúť, alebo pretrhnúť, ako keby nejaká drahá a vzácna kontinuita išla skončiť, ako keby niekto kto vo mne existuje išiel skočiť z mojím životom.

Hovorí, že nato aby bol je mu jedno, že je. Tá jeho redukcia, ktorú podstupuje je tetanovým krkom, v ktorom bledne slovo, do ktorého sa prevrátil ´pojem´ sveta, ktorého zmysel mu vyvstal, ktorého zmysel i obsah zobral zo svoj, ale už nie ako kliatbu, alebo veštbu, ale ako pohyblivú formu, ktorej tvar a pozadie on ´štrukturuje´. Že tou pohyblivou formou je, v pravom zmysle slova ona, ktorú hľadá cez noc počas dňa sa dozvedá, ale ešte skôr ako príde k sebe to vzdáva. Vie, že ona je už druhou najdokonalejšou, alebo aspoň pokiaľ ide o výhľad, tak druhou najsuverénnejšou v ríši samíc. Tak pocitový ten duch, ktorý sa vžil do tela toho nebol skôr neskôr nikdy. To hovoríš ty, ale ja sa budem musieť vrátiť, k tej prvej jednotnej ´asociácii´, ktorá infiltrovala ´mozog´, ktorá v skutočnosti sa obalila okolo mozgu, ktorá v mozgu narobila svoje ´rušné dni´, ale ktorá premýšľala, že v ruchu týchto momentov sa ukazuje, že vie, že každý taký moment je tým pádom ešte nie na nej, ale na jeho tričku.

Sústava ako by si ju ona zapamätala. Na tričku, ktorého obsah nejde bližšie skúmať, ale jeho topoi je určite   to, že on je hrdinom ´tisícich ženských tvárí´, že je ich nositeľom.  Je nositeľom tisícich ženských tvári, ktoré nosí, v srdci aby sa nestalo, že ho dobehnú, v cieli, že ho dobehnú nato, že sa mu ešte pozrú. Fragmenty, ktoré pozostávajú, s jednotlivých častí, ktoré pozostávajú z jeho jednotlivo transfigurovaného sebavedomia. Mohol sa dobehnúť aj sám keby chcel v jej bledej postave najsmutnejšieho muža, alebo v jej živelnej náture smútiaceho DNA elementu. Pointu, ktorú vypichol, ktorú vyznačil na povrchu tej ´pohyblivej formy´.   Aspoň si to myslel, že pohyblivá forma je povrchom, že nie je nič viac, že je ľahko vyfúknuteľným povrchom. A čo už s takej formy, ktorú má ešte život ´pred sebou´. Nato by vedel som odpovedať, že čo už s takej ´ženy´, ktorú má človek pred sebou. Ale pre Zarathuštru je práve takáto žena formou, je práve ´formou života´. Práve táto forma života ´ženy´ je tou možno mierou podobnosti, v ktorej on sa chápe ´prírody´. Pretože príroda, ktorá je živou, ktorá je ´vedomím´ nie je len vyplnením tej ´duševnej schránky´, pretože nie je len empíriou, ktorú niekto do tej duševnej schránky ´vlial´. Čo by mohol aj keby prelial z jednej nádoby formy života vedomia jej obsah do inej nádoby formy života vedomia, s ktorého by nebol múdrejší, lebo s toho, že myslí ešte ani omylom nevyplýva, že je. Tým som chcel povedať, že je na zamyslenie, ale nepovedal, lebo som sa nezamyslel.  Okrem toho ani neviem ,žeby som chcel, žeby som mal chcieť ´viac´ od ´seba´ a ´viac´ za ´seba´, lebo moje ´ja´ sa váha narodiť.  Kafka tým myslím myslí  ´život´. Teda fundamentálnu absenciu smrti, alebo fundamentálny ´nedostatok´ toho čo nie je. Človek, ale predsa nedokáže ´tvoriť´ z nadbytku ´smrti´.  Pýtať sa, že či tvoril ´hlad´, alebo ´nadbytok´, ale aký by to mala zmysel sa nato pýtať, v súvislosti zo ´smrťou´, keď tá je ďaleko, keď tá je ďaleko ´smrteľnejšia´ ako život, by sa dalo povedať je ďaleko ďalej ako ide život.
Z nedostatku ´života´, ktorým človek nevládne sa ho dotýka smrť, z nedostatku ´vedomia´ sa mu vracia život. Prenesene povedané, ale už len to, že sa človeku vracia ´život´ znamená, že sa vracia k ´sebe´? Že sa vracia k ´veci samotnej´ ? Veci v tej veci samotnej. A vracia sa k veci, ktorá je anatomicky atomizovaná.  V tých anatomických atómoch, v ktorých sa ´sústreďuje´ človek, ktorého ´sebavedomie´ je ´viac´ ako povedal: ´ty si viac´. Ale nedaj sa oklamať, lebo ´atomistická potreba´ je predsa už len zastaralá, lebo ´vedomie´ už nepovyšuje na ´úroveň´ bytia. Čo je práve ten smutný omyl, že na, ktorý Čioran naráža, že ´byť sa ešte nemusí rovnať pri vedomí´. Čím chcel asi toľko povedať, že ´vedomie´, alebo jednoducho ´myslenie´ nie je koincidentné,  s ničím, lebo ničomu na svete nezodpovedá. To je presne ono to ´myslím teda som´ nezodpovedá na svete ničomu.   Neexistuje totiž ´žiadna objektívna stavba´ bytia, neexistuje žiadny objektívny rámec skutočnosti, ktorý by nedal, v mnohom prekročiť, ktorý by sa neprekračoval nutne stále.  Skutočnosť, v tom empirickom takom ´videní ´, v tom videní, v ktorom chce ´vidieť´ skutočnosť nejestvuje, lebo skutočnosť sa jednoducho ako skutočnosť nevidí. Skutočnosť je javom, a jav je projekciou vedomia z vnútra teda nie bytia. Myslenie teda ani nemusí žiadnu objektivitu zakladať. Pokiaľ len myslenie znamená fragment. Tak ako povedal, že ´som kvantom moci teda a zbytok, alebo fragment je zbabelosť´. Respektíve nie je. Čo myslel tým zbytkom ináč sa povedať nedá, lebo je možné, že to myslené je na ´prírodu´ teda tú ´empíriu´ pokiaľ to teda používa ako jeden pojem, lebo teda aj príroda, ale ´podľa všetkého´ vie byť videná z vnútra, tak je empíriou ako pojem. Pojmová empíria je postavená voči ´kvantu moci´. Pojmová ,v tom zmysle, že ´pojem´ ´ja´ myslí teda ´je´. Keď je to o kvante moci oproti ´hmote´.  Oproti tej hmote, ktorou človek je, ktorou je človek ´tvorený´, ktorá ´výlučne fyzickou hmotou´, ktorá je telesnou substanciou.