Žijeme v období znadnárodnenia. Tak jej hovorí Georg Henrik von Wright, významný predstaviteľ škandinávskej filozofie. Nadnárodné a medzinárodné nie sú to isté. Veda a technológie, ktoré v spolupráci s priemyslom vytvorili technosystém, naďalej trhajú putá, ktoré ich doteraz spájali s politickými systémami národných štátov.

Typickou črtou spomínaného procesu je oslabovanie toho, čo sa nazýva národná identita. Prejavuje sa to pocitom vykorenenia, straty orientácie a pod. Všimnime si iba politický jazyk, ktorým sa dnes tieto procesy opisujú. Jeho slovník prevzali z optiky. Od spektier, ohnísk až po reflektory, ktoré sú nasmerované na hviezdy politických scén. Stačí sa pozrieť zo správneho uhla pohľadu a dezorientácia je preč. Priestor medzi technosystémom a politickým systémom vyplňuje práve reakcia na jeho vyprázdňovanie. Nie je prekvapením, že ide najmä o konzervatívnu a neokonzervatívnu reakciu, zrejme ako prejav konformnosti s vyprázdňovaním verejného priestoru. Druhou stránkou tohto javu je masívny nástup politického gýča.

Kategorická negácia čohosi

Gýč býva obyčajne spojený s umením, ale jeho oblasť je nepochybne širšia. Stretávame sa s ním aj tam, kde by sme ho vôbec nečakali. Je známe, že umenie sa neredukuje na jediný zmysel. Býva všeobecné, nepredstavuje uzavretý celok. Najčastejšie sa angažovanosť a tvorba, a to nielen u umelca, konfrontuje s „dlhodobou perspektívou“, s večnosťou umenia. Ak sa však inšpirujete udalosťami doby, v okamihu ukončenia sa stane dielo škandálom. Nemôže predsa Pierre de Ronsard písať Sonety pre Helenu v predvečer bartolomejskej noci a René Descartes Pojednanie o vášniach počas Frondy. Nemôžete o škandáloch doby napísať a povedať, že sú škandálmi.

„Gýč je kategorická negácia hovna,“ tak ho definuje Milan Kundera a Oliviero Toscani nevšedne zovšedňuje reklamu ako navoňanú zdochlinu. U nás by sme hádam mohli povedať: Kto chce s vlkmi žiť, musí s vlkmi vyť. Čo iné, ak nie gýč sú potom výroky typu Odrazili sme sa od dna a podobne. Nič však vernejšie neodhaľuje politický gýč tak, ako sprivatizúvanie privatizácie. S dojemnosťou sebe vlastnou sú potom gýčiari dojatí z vlastného dojatia. V pravý čas zachraňujú to, čo sa zachrániť ešte dá, nečakajú na lepšie časy a z nečakania na ne sú opäť úprimne dojatí.

Svet pseudokonkrétnosti

Dodajme, že „vyť s vlkmi“, a k tomu v pravom čase, hromadí neumenie, výplody ľudí spokojných so statom quo, daným stavom vecí. Prestup gýča z oblasti umenia do politiky je pozoruhodným fenoménom posledných desaťročí. Nebývalé životné tempo odsúva napríklad knihu na rebríčkoch prieskumoch verejnej mienky na miesta, kde sa dávno nenachádzala. Masová kultúra čítaného slova je plodom posledných storočí. A. J. Liehm poznamenáva, že človek vlastne už v súčasnosti prežije plnohodnotný život bez toho, že by musel vedieť čítať a písať. To, čo potrebuje, si kúpi v audiovizuálnej podobe. Tí, čo budú vedieť čítať a písať, budú ako stredovekí mnísi udržovať poznanie, kultúru, tradíciu.

Rovnako nie prvýkrát dochádza k odčleneniu racionálneho myslenia od obraznej logiky. Buržoázna spoločnosť tento proces dovŕšila. Giovanni Sartori, slovenskému čitateľovi známy predovšetkým prácou Teória demokracie, hovorí o tyranii homo videns. Evidencia videného dominuje nad abstrakciou, i výroky typu Slovenská republika v takomto priestore nemá šancu, pretože to nie je tá pravá „show“. Václav Bělohradský spomína nadprodukciu evidentných faktov a deficit argumentácie.

Aj sentiment za národným štátom môže byť identifikovaný ako gýč. Uvažovanie o jeho perspektíve nie je ani v našom prostredí nič nové. Stačí si pripomenúť Marxove pohľady na budúcnosť štátu a zistíme, že to nie je nič nové. Pravda, aj tu bude platiť staré známe: „veci samotné“ sa nám neukazujú bezprostredne, k ich uchopeniu je potrebná istá námaha, úsilie. Počítač používam bez toho, aby som ho musel objaviť. Preto často žijem v takom svete, ako sa mi javí, v ktorom samostatnosť môjho skutku je často ilúziou. Svet pseudokonkrétnosti, ako mu hovorí Karel Kosík, je šerosvitom pravdy a klamu, dodajme, aj životodarnej sily gýča. Cesta od gýča vedie deštrukciou pseudokonkrétnosti.

Autor (1951) je politológ