národný satanista

Posledné dva roky žil na Slovensku ako reportér Českého rozhlasu. Teraz končí. Odchádza z Bratislavy aj z rozhlasu a už nebude novinárom. Bol 4 roky reportérom Českého rozhlasu v Moskve, potom päť rokov v Poľsku. Bol vo vojne v Čečensku, v Afganistane, reportérom na dvoch olympiádach, putoval s utečencami do Európy. PETR VAVROUŠKA hovorí, ako vidí Slovensko a novinárov.

Dokážete si spomenúť, čo vás zaujalo ako prvé, keď ste prišli do Bratislavy?

Hneď prvý zážitok bol negatívny. Prišiel som vlakom a vystúpil na Hlavnej stanici. Bol som v šoku, že sa tu za 25 rokov, keď som tu bol prvý raz, vôbec nič nezmenilo. Je to veľká hanba tohto mesta a vlastne celej krajiny. Veď to je vstupná brána pre turistov. Prvý dojem je strašný.

Po dvoch rokoch v Bratislave ste pochopili, prečo to tak je?

Nie. Nie som ochotný akceptovať výhovorky, že sú tam komplikované zmluvné vzťahy. Jednoducho sa malo nájsť riešenie. Prvý dojem môže ovplyvniť, že sa sem turista z východného Slovenska alebo zo zahraničia už nikdy nebude chcieť vrátiť.

Prvý dojem sa vám potvrdil aj neskôr?

Druhý silný zážitok bol, keď mi povedali, že sa musím zaregistrovať na cudzineckej polícii. Čakali ma tam dva rady: jeden pre občanov Európskej únie a druhý pre zvyšok sveta. Ale aj tak som tam čakal dve hodiny vonku, v daždi. Keď som sa dostal dnu, povedal som, že chcem zaregistrovať aj svoje deti, a pani v okienku mi povedala, že musím s nimi znovu prísť, lebo si ich musia odfotiť. Hovoril som jej, že mám tri malé deti, to najmenšie malo vtedy rok, a či si teda nemôžem zobrať nejaké poradové číslo alebo dohodnúť sa na presnom čase. Povedala, že to nejde, že si musím vystáť rad. Odtiaľ som išiel do T-mobilu, kde som si chcel kúpiť paušál na telefón a povedali mi, že bez registrácie z cudzineckej polície mi nič nemôžu dať. Nevedel som a stále to neviem pochopiť, ale takto vyzeralo moje privítanie na Slovensku.

Aký máte dojem zo Slovenska teraz?

Môj prvý dojem sa príliš nezmenil. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sme sa s rodinou rozhodli odísť. Našli sme toho málo, čo by nás pozitívne inšpirovalo, z čoho by sme boli nadšení. Zdá sa mi, že Slovensko v mnohom zaostáva za Českou republikou i Poľskom, kde sme žili päť rokov.

V čom sa to prejavuje?

Školstvo, zdravotníctvo, služby, všeobecná atmosféra. Často chodím do Rakúska a ten rozdiel je obrovský. Tam k ľuďom pristupujú: Náš zákazník, náš pán. Na Slovensku je to pomerne často: Náš zákazník, zase problém, ďalšia práca. Priznávam, že už nemám energiu tolerovať to. Mám obrovskú výhodu, že krajinu, kde žijem, môžem zmeniť. Ale na druhej strane je tu aj veľa skvele fungujúcich podnikov, firiem. Slovensko sa pomaly mení k lepšiemu. Napríklad Poľsko vďaka futbalovému Euru v roku 2012 získalo neskutočný impulz, najmä v infraštruktúre. To by som prial aj vám.

Nestačilo pravidelne len odbehnúť do Rakúska?

Nie, lebo ja tu – na Slovensku – platím dane. Pozerám sa na to, ako aj moje peniaze tento štát používa. Viedeň je úžasná a je to miesto, kde sa dá nadýchnuť. Mali by tam chodiť najmä všetci tí politici a úradníci, ktorí rozhodujú o tom, aký bude svet okolo nás.

Keď porovnáte Poľsko, Česko a Slovensko, ako z toho vychádzame?

Slovensko je na tom najhoršie. Vidím tu desiatky iniciatív, mimovládok, ktoré sa snažia robiť dobré veci, ako napríklad Teach for Slovakia alebo Aliancia Fair play a Biela vrana, centrum Zaježová, ale tu je to stále výnimka, tu sa to deje napriek štátu a nie s jeho podporou. Tých ľudí by mal prijímať premiér a nie na nich útočiť.

Politici nie sú dokonalí ani v Česku a Poľsku.

Stačí porovnávať zdravotníctvo. Keď idem do nemocnice na Kramáre, je mi o 30 percent horšie, už len keď vidím tú budovu. A to sa prejavuje aj na tvrdých dátach. Na Slovensku sa dožívate menej rokov, kvalita zdravého života je horšia, zbytočne tu umiera viac ľudí a pritom investujeme do zdravotníctva približne rovnaký objem peňazí. Porovnajte si ceny nakúpených prístrojov v Česku a na Slovensku. To slávne cétečko je len špička ľadovca. A potom školstvo. Ak nový minister ako jednu z prvých vecí podpíše zmluvu na výstavbu viac-menej súkromného futbalového štadióna, je to pre mňa nepochopiteľné. V čase, keď sa hľadajú peniaze na zvýšenie platov učiteľov.

Nenašli ste naozaj nič, čo by vás v Bratislave tešilo?

Bratislava má geniálnu strategickú polohu. Za desať minút ste v horách, v Karpatoch, za rovnaký čas na hrádzi pri Dunaji, ale ono to nestačí. Mesto robí málo pre to, aby to bolo lepšie. Udivuje ma, že ste schopní nechať si zastavať vinohrady. Vinohrady v meste, to je taká úžasná vec. Staré budovy, ktoré by sa dali citlivo rekonštruovať, vy radšej zbúrate. Nie sú tu parky v meste, detské ihriská.

Prečo je to tak?

Zdá sa mi, že Slováci chcú, aby ich bezprostredné okolie bolo krásne, do toho sú ochotní investovať, ale to, čo vás obklopuje, čo je verejné, o to sa už tak nestarajú. Pritom zlepšenie spoločného verejného priestoru by malo byť prioritou. Intenzívne som tiež cítil, že tu sa úspech meria hodinkami a autami, a to som už zažil v Rusku. Je to smiešne. Miera okázalosti, prepychu, najmä v Bratislave, ma zaskočila.

Za posledné roky tu však vyrástli desiatky iniciatív, jednotlivci a malé skupiny skrášľujú verejný priestor, ako nikdy predtým. Debata o verejnom priestore nebola nikdy taká intenzívna ako teraz.

To je, samozrejme, dobre, ale štát a mesto na tom nemajú takmer žiadnu zásluhu. Mali by to podporovať oveľa viac. V tomto zohráva veľmi dôležitú a ozdravnú úlohu prezident Kiska. Vyzdvihuje v dobrom slova zmysle užitočných outsiderov a nejde o mainstreamové celebrity.

Ktoré miesto v Bratislave ste si obľúbili?

Železnú studničku. Ale aj tam som z prístupu mesta sklamaný. Nedokážem pochopiť, ako to môže tak vyzerať. Keď idete údolím, narážate na ruiny. Je to unikátne miesto, kde ľudia aj naozaj trávia voľný čas, ale je to zničené. Pritom od politikov práve čakám, že budú kultivovať prostredie, kde ľudia žijú.

Nie je to podobný príbeh ako v Českej republike? Aj u nás sú to dozvuky prvých rokov po revolúcii, keď sa zneprehľadnili vlastnícke práva.

Je to tak, ale to neznamená, že sa s tým nič nedá urobiť. Keď je premiér Robert Fico ochotný venovať veľa energie na zlepšenie života ľudí napríklad v hladových dolinách, mal by ju mať aj pre hlavné mesto. Alebo ešte inak: ak je premiér Fico schopný nájsť riešenie v kauze Váhostav, kde to vyzeralo tiež neriešiteľne, prečo to neurobí pre takéto výnimočné údolie? Potešil by desaťtisíce ľudí.

Premiér je známy výrokom, že si z Bratislavy chodí oddýchnuť medzi normálnych ľudí. Asi to nepovažuje za dôležité.

Je to možné, ale je tu oveľa viac vecí, ktoré nedokážem pochopiť. Najviac ma šokuje, ako vyzerajú rómske osady. Ako reportér som videl utečenecké tábory alebo ako žijú ľudia v Afganistane, Pakistane. Keď som prišiel prvý raz do rómskej osady, zistil som, že podmienky ich života sú ešte horšie. Posledných dvadsať rokov počúvame politikov, ako hovoria, že to zmenia, ale napríklad pri posledných voľbách to nebola priorita pre ani jednu stranu. Okrem Kotlebu, ktorý má svoje špecifické riešenie.

Vidíte nejaké riešenie?

Základom je vzdelanie. Platí to všeobecne pre Slovensko. Školstvo je v úbohom stave a pritom by to mala byť priorita tejto krajiny. Iba tí najlepší študenti ako budúci učitelia môžu túto krajinu posunúť dopredu. Teraz je na tom školstvo zle a potom je Kotleba v parlamente. Svoju rolu v tom však hrajú aj médiá, špeciálne verejnoprávne.

Nerobia dobre svoju prácu?

Nerozumiem napríklad, prečo zrušili svojich stálych zahraničných spravodajcov. Chápem, že za tým je šetrenie, ale ak nebudete mať ľudí, ktorí budú z prvej ruky prinášať informácie o tom, ako sa žije vo svete, bude spoločnosť xenofóbna. Bude sa báť inakosti, čo sa potvrdilo aj počas migračnej krízy. Český rozhlas má svojho človeka na Blízkom východe. Stojí to veľa peňazí, ale je to veľmi dôležité, lebo napríklad ukazuje, prečo ľudia utekajú zo Sýrie, čo je za tým. Máme človeka v Moskve. To by malo byť jednoznačne prioritou aj pre Slovensko. Rusko je vo vojne na Ukrajine, u vašich susedov.

Ale televízia aj rozhlas na to nemajú dosť peňazí.

Teraz sa hovorí o zvýšení koncesionárskych poplatkov. S tým súhlasím, ale mala by tam byť podmienka: tie nové peniaze sa nemôžu utrácať za zábavné relácie ako Milujem Slovensko alebo Nikto nie je dokonalý, čo, mimochodom, považujem za program, ktorý posilňuje xenofóbne nálady a nemal by byť vo verejnoprávnej televízii. Poplatky sú však jednoznačne lepším riešením ako dotovanie zo štátneho rozpočtu. To je prvý krok k absolútnemu vplyvu politikov na médiá verejnej služby.

Televízia sa pritom za posledné roky viditeľne zlepšila, prednedávnom to bolo oveľa horšie.

Ja tam vidím stále neprijateľné veci. Kedy ste tam videli nejakú zaujímavú investigatívu? Ja si ich za dva roky veľa nepamätám. Ako môže byť moderátorom verejnoprávnej televízie pán Nikodým, ktorý súčasne moderuje predvolebné mítingy Smeru? To by podľa nášho kódexu nebolo možné. Okamžite by musel skončiť.

On nie je zamestnanec televízie.

To je úplne jedno, u nás sa to rovnako vzťahuje aj na externistov. Akékoľvek prepojenie na politickú stranu je neprípustné. Pýtal som sa na to pána Nikodýma a on mi povedal, že v tom nevidí problém. Pýtal som sa na to aj pána premiéra, či mu takýto konflikt človeka z verejnoprávneho média ako politikovi neprekáža, a on mi povedal: Takto to teraz u nás funguje, ak sa to zmení, budem to rešpektovať. Ale veď to by mal predsa meniť on, nemal by niečo také pripustiť.

Pred rokom ste boli v porote novinárskej ceny a nevymenovali ste víťaza v kategórii rozhlasová a televízna diskusia. Hovorili ste vtedy, že úroveň diskusií je zlá, že moderátori sa politikov boja a nie sú im partnerom. Zlepšilo sa to?

Nezlepšilo sa to všeobecne. Premiér tejto krajiny nariadil ostatným ministrom, aby nekomunikovali s vaším denníkom. To je úplné popretie tlačového zákona a nepochopenie úlohy médií. Premiér bol neslušný a cholerický na redaktorov RTVS. Od moderátora diskusie žiadal, aby sa mu okamžite ospravedlnil. Asertivita premiéra Fica teda zostala a myslel som si, že solidarita novinárov bude väčšia.

Jeho vzťah k informovaniu verejnosti sa ukázal aj pri jeho zdravotných problémoch. Ako podľa vás zvládol premiér túto udalosť?

Nepotrebujem vedieť, koľko dostáva injekcií denne, ale predsa len: je to premiér, je to človek, ktorý je zodpovedný za chod krajiny, za jej bezpečnosť, a ešte k tomu sa to dialo mesiac po zostavení vlády. Ako občan mám predsa právo vedieť, ako na tom je, kedy sa vráti do úradu a čo sa mu naozaj stalo. Vyriešiť to však minútovým vyhlásením na chodbe nemocnice? Chápem, že si udržiava imidž športovca, ktorý nikdy nesklame, a zrazu má národ čítať o tom, že má problémy so srdcom. Ale veď to je normálne, ja sám som mal päť ťažkých operácií a nikdy by mi nenapadlo, že to znižuje moju hodnotu v očiach niekoho iného.

Najväčším prekvapením slovenských volieb bol úspech fašistickej strany Mariana Kotlebu. Ako na to majú reagovať médiá?

Najhoršia cesta je ignorovať ho. Médiá by mali neustále ukazovať, čo hovorí a ako sa potom v skutočnosti správa. Ukazovať jeho lži.

Na druhej strane časté, i keď kritické spomínanie Kotlebu a jeho fašistov posúva hranicu, čo je v slušnej spoločnosti normálne a dovolené. Nepomáhajú mu médiá?

My sme to v Česku riešili pred rokmi v súvislosti s komunistami. Či ich napríklad pozývať do politických debát, a potom sme sa dohodli, že áno. Časť spoločnosti za nich hlasuje, sú súčasťou parlamentu, nikto ich nezakázal. Súčasťou toho však musí byť aj kvalitná práca novinára, ktorý nemôže dovoliť, aby vo vysielaní šírili klamstvá. Ako ktokoľvek iný. Myslím si, že aj v prípade Kotlebu by sa s ním novinári mali rozprávať a ukazovať, aký naozaj je.

Vy sám ste boli v porote novinárskej ceny a neudelili ste ju, lebo ste nenašli žiaden dobrý rozhovor, diskusiu. Ani to nie je dôvod na opatrnosť?

Je obrovská škoda, že RTVS zrušila reláciu Pod lampou. Je to cenná relácia. Iste by jej pomohol prísnejší dramaturg a hlavne časový bič, lebo ani takáto relácia nemôže byť bez konca. Viem si však predstaviť, že by rozhovor s Kotlebom robil pán Hríb alebo pán Havran. Ale hlavne: nemôžeme sa predsa toho báť, vopred sa vzdať.

Má Slovensko problém s rasizmom?

Áno. Ale je to dané najmä tým, že rómska menšina je tu naozaj veľmi početná. Rozumiem nahnevanosti časti spoločnosti voči Rómom. Je to dlhodobý a komplikovaný vzťah. Ale ukázalo sa to aj počas migračnej krízy. Veľká časť Slovákov žije vo veľmi úzkom výseku svojho okolia a cudzie, odlišné tam nepatrí.

Ale v Česku to predsa nebolo iné, napriek tomu, že tam takú veľkú rómsku menšinu nemáte?

Asi nie, ale u nás sa našlo aspoň pár politikov, ktorí sa snažili prebúdzať empatiu voči utečencom.

Aj u nás, prezident Kiska.

Áno, on bol jeden z mála. Zlyhali aj médiá. Dostatočne nerozlišovali medzi utečencami a nelegálnymi migrantmi. Ľudia, ktorí naozaj utekajú pred vojnou, majú právo na ochranu, súcit, empatiu.

Rozhodli ste sa odísť z médií. Akú veľkú rolu v tom zohralo sklamanie zo Slovenska?

Minimálnu. Ale je pravda, že poslednou kvapkou bolo zvolenie Kotlebu do parlamentu. Viac však zavážilo, že médiá sa veľmi zmenili. Sú povrchnejšie, lebo ľudia neudržia pozornosť. Chcú čítať iba nadpisy ako v jedálnom lístku. Potrebujú potvrdenie svojej pravdy, a tak hľadajú len obľúbené weby. Vytráca sa snaha veci analyzovať, budovať si kritické myslenie.

Náš príbeh je úplne opačný. Najväčší úspech majú dlhé články, za ktoré si naši čitatelia dokonca platia.

Musím uznať, že ma to veľmi prekvapilo, aký máte úspech, a môžem iba držať palce. Na druhej strane musím priznať, že SME, ktoré ste opustili, nie je podľa mňa pod tlakom. Komentáre sú rovnako ostré, kritické voči vláde ako pred vstupom Penty.

Už vás nebavilo byť novinárom?

Cnie sa nám po domove. Vyčerpal som aj svoju zvedavosť a túžbu hľadať nové a nové príbehy. Tri zo štyroch víkendov som pracoval, stále som musel byť v pohotovosti. Nemôžete vypnúť. Zistil som, že chcem tráviť oveľa viac času s rodinou, s deťmi. Ale 16 rokov v rozhlase, z toho 12 trvale v zahraničí, bolo obrovským dobrodružstvom a skúsenosťou. Som za to rozhlasu nesmierne vďačný.

Celý život ste boli novinárom. Vašou prácou bolo pozerať sa okolo seba a prinášať príbehy. Meniť svet okolo seba. Vydržíte bez toho?

Prácu novinára som chápal ako možnosť aspoň čiastočne kultivovať spoločnosť. Výberom tém, zaujímavými ľudskými príbehmi. Teraz budem robiť vo firme, ktorá robí mestský mobiliár, dizajn pre ľudí v meste, na nádražiach, detské ihriská. Možno sa mýlim a žurnalistika mi bude chýbať, ale verím, že aj pekné prostredie kultivuje ľudí, a preto tam vidím podobnosť.