Dňa 16. novembra vyšiel v denníku N podľa môjho názoru závažný článok, v ktorom sa autor snaží hodnotiť výsledky Novembra ´89.
Článok je zaujímavý nielen svojou úprimnosťou a otvorenosťou, ale aj snahou odpovedať na otázku, čo sa to dnes deje na Slovensku, v Európskej únii ako aj v celom svete.
Autor, bývalý šéfredaktor denníka SME, aktívny účastník Novembra ´89, sa zamýšľa nad tým, aké politické a intelektuálne konštituenty boli základom zmien v  Novembri ´89.
Príčiny týchto zmien označuje ako Zeitgeist, t. j. ako ducha doby.
Autor chce konfrontovať Ducha Novembra ´89 s Novým duchom doby, ktorý je vyjadrený Brexitom, voľbou Donalda Trumpa a dezintegráciou EÚ…
Pojmovú konštrukciu Zeitgeistu – ako ducha doby, ktorý podľa autora „naozaj existuje“, možno prijať iba v tom zmysle, že v skutočnosti ide o hlas miliónov ľudí. Reálne iba oni existujú a iba oni dokážu formulovať svoje záujmy, názory a túžby. A nakoniec dosiahnuť aj zmeny.
Ak sa nemýlim a mám pravdu, potom

otázka Novembra ´89 spočíva v tom, čo chceli a v čom sa vtedy mýlili milióny československých občanov a čo chcú a v čom sa mýlia dnes, v roku 2016.

Autor , ide o Martina Šimečku, patrí medzi tých novinárov a politikov, ktorí odklon od hesiel pravdy a lásky z deväťdesiatych rokov k dnešným názorom miliónov ľudí na Slovensku, v EÚ, v USA považujú za zradu novembrových ideálov.
Vidia v tom nástup kontrarevolúcie a prevratov, ktorých účelom je nastolenie autoritatívnych režimov.
Kto má pravdu?
Sklamaní revolucionári z tribún Novembra´89, alebo nespokojné a sklamané milióny občanov na Slovensku a v Česku?
Otázka hodnotenia Novembra ´89 je závažná a určite si zaslúži pozornosť historikov a vedcov, aby sa pozreli na 90-te roky s určitým časovým odstupom, bez emócií a vzrušenia zo zmeny režimu.
Už samotný pojem Nežná revolúcia si zaslúži detailnú pozornosť pre jeho rozporuplnosť. Predikát nežná popiera samotnú existenciu revolučného subjektu, nakoľko je v rozpore s definíciou revolúcie ako násilného prevzatia moci.
Revolucionári, štrngajúci kľúčikmi a rozpadajúci sa systém politických elít – to boli skôr moderátori zmeny. Vrcholní funkcionári utekali alebo sa skrývali, ale zmena mala silnú podporu členov vládnej strany.
Je možno na čase prísť s novou pojmovou konštrukciou pre November ´89, ktorá by lepšie vyjadrovala podstatu zmien i spôsob jej vykonania.

Vyčerpaná KSČ bola nútená odovzdať moc občanom.

Podľa môjho názoru November ´89 možno racionálnejšie a objektívnejšie opísať ako akt odovzdania moci. Fakt, že KSČ vyčerpaním sily svojej ideológie, stratou svojich spojencov, stratou podpory svojich 1,7 milióna členov i oboch národov, bola nútená odovzdať moc občanom.
Urobiť si jasno v základných pojmoch je asi nevyhnutný predpoklad na to, aby sme objektívne a pravdivo posúdili November ´89, ale i významné politické udalosti v EÚ a vo svete v roku 2016.
Je to dôležité preto, aby sme v dobe post-truth, t. j. v dobách dominancie emócií pri posudzovaní spoločenských procesov, nezačali stavať skutočné barikády a nepodporili tak vznik nejakého vojnového konfliktu. Po skončení takéhoto konfliktu by hodnotenie Novembra ´89 už asi nemalo koho zaujímať…
Článok Martina Šimečku je zaujímavý nielen pre sebavedomie víťazov 17. novembra ´89, ale aj pre porazených a prebehnutých komunistov a všetkých  občanov žijúcich v minulom režime. Je to dôležité poznanie aj pre mladých ľudí, ktorí sa nezúčastnili na Udalosti a dnes jej nepripisujú žiaden význam pre svoj život.
Martin Šimečka si myslí, že zmeny nálad a postojov občanov na Slovensku, vo Veľkej Británii či v USA nastoľujú otázky, ktoré sa aktérom Novembra ´89 zdali už definitívne uzatvorené.

Presvedčenie o víťazstve liberálnej demokracie

Vieru novembrovej generácie podľa autora najlepšie vyjadruje presvedčenie vo víťazstvo liberálnej demokracie.
Je šokovaný, že názory, ktoré mali obrovskú podporu v Novembri ´89 , sú dnes iba ťažko akceptovateľné. Je konfrontovaný s tým, že i on osobne sa stáva persónou, ktorú čoraz viac ľudí odmieta.
Autor bol presvedčený, že „liberálna demokracia ponúka niečo, čo sa nedá odmietnuť“.  Vychádzal z toho, že tento koncept je taký príťažlivý, že v slobodnej súťaži ideí sa nič iné nemôže presadiť.
Uvedomuje si však, že prichádza akýsi „nový duch doby“, ktorý „rozmetáva liberálnu demokraciu s jej politicky korektnými elitami a médiami“ a požaduje nastoliť nový poriadok a novú zmluvu štátu s občanmi.
V konfrontácii s dnešnou realitou priznáva, že sa „osudovo mýlil“ a jedinou útechou mu je vedomie, že v tomto omyle nežil sám.
Jeho pocity vykazujú vysokú podobnosť s pocitmi Gorbačova, ktorý si tiež myslel, že pomáha rúcať starý stalinistický svet, a že vďačnosť sovietskych národov za tento jeho čin bude trvalá a samozrejmá. Po odstavení z funkcie generálneho tajomníka ÚV KSSZ  a nástupe divokého kapitalizmu sa už iba nechápavo prizeral na dôsledky svojej deštrukcie. Fakt, že v slobodných prezidentských voľbách nedostal ani 1 %, ukazuje, že asi vzal ruským občanom viac, ako im dal. A za biedu, ktorú na nich uvalil, si vyslúžil iba ich trvalé pohŕdanie.
Náš Zamatový November ´89  nebol poznačený vášňami a surovosťou sovietskych pomerov.
Myslím si však, že označenie Zamatová revolúcia je nadsadené a ide skôr o mediálne klišé; novembroví revolucionári nebojovali na barikádach s komunistami, ale s nimi vyjednávali v zasadačkách, straníckych sekretariátoch a v parlamente.

Zamatovosť Novembra ´89  spočíva v tom, že komunisti sami odovzdali moc.

Väčšina občanov i politických elít nadobudla presvedčenie, že nie je za čo bojovať a nemalá časť komunistických elít prešla do služieb „nového ducha“. Povojnové ideály novej spoločnosti sa vyčerpali.
Pokusy československých komunistov reagovať na zmeny v spoločnosti a vo svete stroskotali v 68-mom na obavách našich spojencov.
Vystrašené a neschopné politické elity, ktoré od 70-tych rokov žili v obavách, aby ich – za zradu z roku 1968, ktorú na Československu spáchalo sovietske politbyro a s ktorou sa oni  stotožnili – vlastná členská základňa spolu s ostatnými občanmi nevzala na zodpovednosť.
Žili iba v obrane teórie obmedzenej suverenity a v snahe zachovať moc KSČ i svoju vlastnú.
Možno polemizovať s Martinom Šimečkom, či „hlavným rysom normalizačného Československa bol, samozrejme, strach z všadeprítomnej vyššej moci“. Tento pocit totiž nemala väčšina obyvateľov, bol príznačný najmä pre disidentské skupiny.

Pracujúci občania šesťdesiaty ôsmy rok spravidla chápali ako výsledok rozhodnutia vyššej sily zo strany ruského politbyra za tichého súhlasu USA.

Strach, ktorý skutočne existoval, sa týkal predovšetkým disidentských skupín, ktoré sa grupovali z politických, náboženských, občianskych a iných príčin.
Útlak komunistického režimu nekonformných skupín bol reálny a nemilosrdný.
K osobnej otvorenosti autora si dovoľujem uviesť moju osobnú skúsenosť. Mama Martina Šimečku, ktorá ma učila nemčinu na FFUK, často glosovala peripetie svojej rodiny, ktoré prežívala za politickú aktivitu svojho manžela. Bola to skvelá učiteľka, a to po všetkých stránkach.
Vrcholom tejto skúsenosti bolo, keď sa na jednom podvečernom seminári rozplakala a povedala, že „dnes mi zatkli manžela a musím skôr skončiť, aby som sa mohla postarať o chlapcov“. Krátko na to s ňou pracovný pomer na FFUK rozviazali…
Všetci sme boli otrasení a ťažko sme sa s tým vyrovnávali. Táto skúsenosť i mňa osobne poznačila a posilnila v kritickom vnímaní politiky strany.
Československý November ´89  je výsledok hanebného a zbabelého vedenia ÚV KSČ, ktorého program bol založený iba na jednom cieli, t. j. udržať moc KSČ a tým i svoje funkcie. Jedinou podmienkou, ako to dosiahnuť, bolo vyhnúť sa Gorbačovovej perestrojke. Normalizačné vedenie ÚV KSČ stratilo podporu Gorbačova a jeho politbyra a  stalo sa svedkom pádu komunistických strán v NDR, Poľsku, Maďarsku. To viedlo k jeho totálnej paralýze a odovzdaniu moci nespokojným občanom.
Pokusy niektorých straníckych funkcionárov urobiť zmeny v politike KSČ iba potvrdzovali absenciu akýchkoľvek samostatných osobností, ktoré by boli schopné dať východisko a programovú odpoveď na vtedajšiu situáciu.
Dôkazom hĺbky rezignácie strany a jej bezvýchodiskovosti bolo i to, že za dva mesiace sa milión sedemstotisíc československých komunistov dobrovoľne vzdalo a pridalo na stranu nespokojných občanov.
Martin Šimečka sa mylne domnieva, že pád komunistického režimu bol vyjadrením túžby občanov nastoliť liberálnu demokraciu.

Ľudia síce požadovali zmeny, ale o svoje istoty väčšina prísť nechcela!

Toto je asi aj príčina politického zaostávania občanov za revolucionármi z Novembra ´89 .
ňObčanov, ktorí nedokázali vziať osud do svojich rúk a využiť šance privatizácie, politického angažovania, resp. rýchleho odchodu do cudziny, „duch doby“ nepočúval, resp. ich odpísal ako zarytých komunistov, alebo občanov neschopných postarať sa o seba.
Nezáujem nových politických elít o obyčajných občanov a roztváranie majetkových a sociálnych nožníc v spoločnosti, vzhliadanie sa iba v raste HDP a v oslave príchodu zahraničných investorov, však začal nútiť aj „ducha doby“ načúvať tejto časti občanov, ktorá začala počtom dosahovať kritickú hranicu.
Martin Šimečka je sklamaný z toho, že väčšina občanov je unavená z výziev, aby sa stali jedinečnými, slobodnými indivíduami, ktoré budú meniť smer a hodnotu svojho života iba podľa toho, ako a kam im ukáže neviditeľná ruka trhu.
Ľudia o tento typ každodenného prispôsobovania nestoja.

Majetky sú rozdané, politické elity uzavreté a neviditeľná ruka trhu je slepá.

Ľudia prestali veriť jej racionalite, objektívnosti a spravodlivosti. Pre nich sa stala fikciou, ktorá stratila ich dôveru.
Martin Šimečka nevie pochopiť a ani sa vyrovnať s tým, že ľudia chcú byť súčasťou nejakej národnej, kultúrnej, náboženskej či občianskej kolektivity, a že majú dosť svojej výnimočnej slobody a individuality. Skôr sa na tento typ vízie pozerajú ako na spôsob ich olúpenia.
Rozdiel medzi „duchom doby Novembra ´89  a duchom doby dneška“ je podľa neho v zmene jazyka. V 90-tych rokoch zmena bola výsledkom zmierenia, avšak dnes začína prevažovať jazyk nenávisti a násilia.
Podľa neho je to výsledok opätovnej nudy občanov zo života v liberálnej demokracii a v iracionálnej požiadavke na zmenu.

Je zarážajúce, ak si Martin Šimečka myslí, že predaj seba ako pracovnej sily za 500 až 600 eur mesačne vytvára podmienky pre život v nude

Podľa jeho názoru týmto ľudom však netreba pomôcť, je to vymierajúci druh, ktorý iba z vlastnej nudy a pocitu bezvýznamnosti požaduje zmenu. Títo ľudia si neuvedomujú, že žijú v ilúzii a v klame, pretože okrem liberálnej demokracie nič lepšie neexistuje.
Zdá sa,  akoby Martin Šimečka súhlasil v záujme vyliečenia našich občanov z nudy, aby sa im pritiahli skrutky, aby neprepadali kolektívnym ilúziám a vrátili sa k heslám pravdy a lásky…
Možno jeho postoj vyplýva iba z opomenutia, že občan je kolektívnou kategóriou, ktorá sa vymedzuje zákonmi voči štátu a voči iným občanom. Volanie po oslabení štátu, po jeho privatizácii za účelom zvýšenia individuality každého občana však hovorí skôr o jeho vydaní napospas silným, ktorí si svoju individualitu dokážu napĺňať –  a to vyššími ziskami…
Asi najslabším miestom jeho hľadania pravdy o Novembri ´89  a o skutočnosti v roku 2016 sú jeho názory na poslanie novinárov a médií.
Predsa on ako dlhoročný novinár musí vedieť, že médiá prestali plniť svoju hlavnú úlohu, t. j. informovať a stali sa skôr nástrojom politickej korektnosti. Ich úlohou je prevýchova občanov a infiltrácia názorov politických elít a vlastníkov médií.

O reálnej kríze dôvery občanov v médiá hovorí aj prieskum EÚ, ktorý konštatuje, že viac ako 50 % občanov im nedôveruje. Nedôvera občanov voči médiám je výsledkom nedôvery novinárov v ideologickú vyspelosť našich občanov.

Autor je ukážkovým príkladom mediálnej industrie, keď tvrdí, že „dnešný Zeitgeist stojí na popieraní zjavných právd a preto nenávidí novinárov“.
Autor zabúda, že žiadne zjavné pravdy neexistujú. Tie najobecnejšie sú totiž obsahovo prázdne a v kontexte s realitou často aj lživé. Pravda je totiž vždy konkrétna.
Hlavným poslaním dnešných médií nie je už informovať, k čomu sa prikláňa aj Martin Šimečka, ktorý tiež chce iba všetkých čitateľov presvedčiť, že najlepšou formou vlády je liberálna demokracia. Nevšíma si, že nekritický a ideologický postoj vedie médiá na pozície prednovembrovej tlače.
Ukážkou zlyhania novinárov je i imigračná kríza, ktorá ukázala na obrovský rozpor medzi názormi občanov a pozíciami médií.
Dve tretiny občanov, ktorí nesúhlasia s pozývaním migrantov z celého sveta, je unisono označovaných za xenofóbov, rasistov a fašistov…
Martin Šimečka nepochybuje o tom, že prichádza „nový duch doby“, ktorý požaduje radikálne zmeny.
Uvedomuje si však svoju slabosť, pretože racionálne chápe, že „možno nie je v našej moci poraziť dnešný Zeitgeist, ale rozhodne je v našej moci mu vzdorovať“ a trvať na hodnotách Novembra ´89.
Prečo nás Martin Šimečka vyzýva do boja, keď ho považuje za vopred prehratý a prečo nás ženie na barikády, keď „duch doby“ nie je s nami, ale proti nám? To sa z jeho zamyslenia nedozvedáme.
Je pravda, že liberálna demokracia mu takéto výzvy umožňuje, avšak jej záchrana takýmito výzvami asi je nemožná. Rovnako však vie a explicitne to aj vo svojom článku uvádza, že ak má spoločnosť dostatočný počet nudiacich sa ľudí, môže liberálnu demokraciu skutočne aj povaliť.

(Autor je konzervatívny socialista)