národný satanista

Mal som tento ´sen´.

Utekal som zo strachu, aj bol som plný strachu. Utekal som pred ľuďmi, ktorí ma buď chceli zabiť, alebo nejak mi vážne ublížiť. Utekal som cez mne neznáme miesta, a bál sa či im ujdem. Terén mi nebol známy. Viem, že, ale nenaháňali len mňa a možné je, že niekoho z nejakej skupiny ku ktorej som patril aj chytili. Myslím, že som nebol posledný, ktorého dostali. Ale viem,  že nie som istý si, že či ma vôbec dostali. Vlastne som skončil niekde na nejakom akoby internáte, kde som v izbe s asi troma mladými dámami hľadal nejaké knihy. Videl som, že som tú izbu poznal. Musel som, v nej bývať pred tým, alebo v nej som mal skúsenosť, s tým čítaním tých kníh. Boli mi známe tie knihy. Tie ženy mi boli známe už menej. Ak vôbec, ale nereagovali na mňa zle, lebo som si nakoniec nejaké knihy aj vzal. Zdalo sa, že chápu, že sú buď moje, alebo ich mám vrátiť niekde do knižnice, v ktorom to prípade som si ich tam nechal. Tiež viem,  že som ešte navštívil nejaký trh, a myslím že neďaleko bolo aj more, alebo nejaká veľká voda. Chcel som tam kúpiť nejaký obrázok u jedného,  s celkovo dvoch predajcov. Údajne sa jednalo o pôvodne ručnú prácu, ale ten obraz už potom bol len vytlačený tlačiarňou ako list, v kalendári. Chcel som ten kalendár, ale bol veľmi drahý, aj ten jeden list bol veľmi drahý. Myslím, že potom sa znova utekalo do lesov nejakých. Neviem, že či aj tam som niečo nehľadal. Strach o život sa akoby pominul. Ale určite som niekde bežal. S internátu, alebo čo to bolo za budovu som si niečo vzal. Nebolo toho veľa. Bola medzi tým aj pornografia možno neviem presne. Našiel som tam knihu myši, alebo niečom čo malo súvis, s myšou. Myslím, že mohlo ísť o reakciu na metaforu Hitlera ako mačky, ktorá sa hraje z myšami teda židmi. Takú metaforu som videl už dávno v Amerike, v jednej knihe, alebo komikse. A včera som čítal úryvky, s knihy ´Hitlerova revolúcia´. Viac sa mi nevybavuje, ani v tvárach ľudí si nespomínam, žeby som nejak ich poznal. Ľudia, v sne mi boli cudzí zrejme trochu. Myslím, že aj na internáte ma hľadali. Išli po mne z nejakého dôvodu. Pocit ohrozenia som mal, pocit odsudzenia snáď tiež , a myslím že sen bol hlavne o týchto pocitoch. O pocitoch izolácie pred svetom, o pocite straty, hanbe, a úzkosti. Aj keď som sa bál, som si trochu veril. Ale istý som si nebol, že či ujdem. Myslím,  že som bežal do kopcov, aj keď s behu si veľa nepametám. S určitosťou viem, že išlo o strach, ale neviem ani čím som sa previnil, prečo ma tí ľudia chceli dostať, neviem prečo ma hnali, koho hnali zo mnou, kde boli tí ostatní, ale vedel som, že nie som v tom sám. Nič okrem ´seba´ a svojho ´strachu´ som ale nevnímal, nemyslel som na nič iné a možno to bola tiež pointa snu. Vôbec som svoju pozornosť nevedel nijak ´kontrolovať´, a musel som furt myslieť, že čo sa mi stane a ako to skončí, a bál som. Neviem, že či tie knihy v internáte mi mali pomôcť, ale poznal som ich, a viem, že som sa v nich vracal do minulosti, poznal som ich obsah, a zrejme som poznal aj izbu, bola to moja izba skoro by som povedal. Cítil som sa tam bezpečne , cítil som sa tak, že som unikol, že sa mi podarilo ujsť, aj keď neviem, alebo som nevedel, že či nadobro, ale neplánoval som byť dlho. Vzal som len nejaké knihy, a utekal som myslím ďalej, viem, že som ešte išiel do nejakých lesov. Tie ženy sa nechovali nijak zle. Myslím, že pozerali, že čo pozerám, že ktoré knihy beriem, ktoré sú moje, a ktoré sú ich. Ten pocit izolovanosti som stále mal, pocit strachu, s nepoznaného, s nevedomého, pocit strachu zo všetkého čo ma obklopuje, až klaustrofóbny pocit strachu, s toho že v konečnom dôsledku nemám kam ujsť, že v konečnom dôsledku som v nejakom zmysle aj tak na smrť odsúdený, že taký mám osud, že tí ktorí ho prišli ´realizovať´ sú tiež len ľudia. Taký pocit ľútosti nad vlastným katom, a nad vlastnými katmi. Pocit obete, ktorá nemôže ďalej, v pravom slova zmysle, ktorá len prešľapuje na mieste, prešľapuje, v tom istom blate celé roky, celé desaťročia, dlhé dni a noci,v ktorých sa z duše vytráca pokoj. Strach s tejto úzkosti, až hororový, a pohnuté vedomie týmto nešťastím. Pocit človeka, ktorý naháňa vlastné myšlienky, lebo aj tie od neho utekajú, lebo ani tie u neho nevydržia, ani tie nemajú radi jeho barbarskú spoločnosť. A presne aj to, že spoločnosť, ktorá ma obklopuje je barbarskou, že je pokleslou do barbarizmu, že ma proste nakoniec zmasakrujú aby človek im neostal nič dlžný, aby oni neostali človeku nič dlžní. Aby mu neostali dlžní ´smrť´. Strach z neprítomnosti, s osamenia, s určitého až veľmi určitého osudu, ktorý vo svojich obrysoch vôbec tak určitý nie je, ale ktorý musí skončiť presne podľa istého plánu, podľa istej mne zhola neznámej logiky. Celý čas pocit onoho skracovania , alebo onoho procesu, v ktorom sa skracuje môj život, onoho krátkeho Kafkovho procesu, v je človek od prírody bez šance. V, ktorom je človek od toho, že musí, v tom, že je niečo hľadať, teda nejaký zmysel. Je, v tom že niečo hľadá. Niekto s ním to hľadanie zdieľa, ale ten niekto je v každom okamihu dávno preč. Dejiny idú ako kolosálna fraška temná. Ako megatemná fraška na úkor miliónov, ktoré padajú ako muchy. Obloha sa zatemňuje, oblieka sa do čierneho hábitu. Je to habitus existencie, ktorý nepustí. Človek, ktorého existencia nepustí je vyložene na stope akoby niečoho i chce niečo nájsť. Vie, že je rozhodujúce, že či to nájde, alebo nie, alebo si to aspoň myslí, lebo keď hľadá, v tej izbe, v tých knihách tak hľadá niečo konkrétne, hľadá konkrétny osud, nehľadá len nejaké abstraktné poznanie, nehľadá len teóriu, ale hľadá riadok za riadkom skutočnosť, ktorá sa s tým, že čo sa deje, alebo čo sa nedeje buď zhoduje, alebo nezhoduje. Všetko si takto dáva do súvisu, všetko v takom poradí. Prv beží pred tými, ktorí ho usilujú zničiť. Môžu to byť aj predstavy seba jeho samého. Nemusia to byť iní ľudia, ale môžu to byť ľudia, ktorí sú ním samím, ale to neviem. Prichádzajú , s jeho minulých životov aby mu ukázali cestu života a smrti. Musí byť na tej ceste, ktorá vedie buď do záhuby, alebo k vyslobodeniu, lebo si myslí, že inej cesty nieto. Nútia ho ísť na túto cestu, ale môžu zodpovedať aj rokom, ktoré ho ženú vpred, môžu zodpovedať aj tým všetkým veciam, ktoré životu ostane navždy dlžný. Všetko príde, ale k nemu nikdy. Bojí sa ukázať na žive. Vie, že utekajú aby ho dostali a on uteká pred nimi, aj vie, že nemá kto by mu pomohol, že nemá nikoho kto by mu pomohol.  Vie, že s tohto snu nevedie cesta von, že s tohto snu cesta nevedie, že s tohto snu živý nevýde. Má to vedomie smrti, ktorá sa blíži, blížiacej sa smrti. To vedomie má, ale bojí sa to priznať. Všetko mu to naznačuje. Všetky znaky mu to naznačujú, všetky postrehy, všetky postrehy, ktoré tieto znaky označujú. Všetko je nereálne, ale zároveň je všetko o to osudovejšie. On sa bojí, že to osudovejšie, ktoré cíti, že je to tu naviac, že ale osudu neunikne, aj keď je možno to osudové to viac, že aj keď je osudové práve to ´o čosi viac´. To vedomie toho osudového sa prekrýva, s vedomím toho mŕtveho, s vedomím toho, že osudom každého je umrieť, ale smrť samotnú nechápe ako niečo viac.

Smrť samotnú nechápe ani ak nič. Smrť je otvorená záležitosť, ale zostáva otvorenou otázkou , a celý sen je smrťou doslova premknutý. Smrť je v ňom ústredným motívom. On je v smrti je v tom a smrť je v ňom, lebo nie je z najhoršieho vonku, lebo nie je vonku z najhoršieho snu aj keď je tým snom život, s ktorého živý nevýde smrť nechápe ako niečo čo je voči nemu ´externalitou´.  Smrť zdá sa, že je vnútornou skúsenosťou, je skúsenosťou vlastného vnútra, a človek ju nepojíma zvonku. Nemôže ten pojmový jazyk mu to ani nedovolí. Nemôže smrť pojať, je príliš hladný aby pojal smrť do seba ako budúcnosť, a príliš chudý aby pojala ho prítomnosť do svojej plnosti. Prítomnosť preto označuje ako smrť. Je na hrane vedomia, s ktorého sa stačí pošmiknúť, ale on vie, že tí, ktorí mu usilujú o život sú na hrane vedomia tiež, že oni sa môžu prevrhnúť tiež, že v matrixe, v ktorom sa chcú dobehnúť nebude nikto prvý, a nikto posledný pokiaľ ho niekto iný neprekukne, a že všetko je tu ireálne. Každá snaha byť reálny, sa zrealizovať končí fiaskom, lebo toto jednoducho nie je skutočnosť, aj keď a to napriek všetkého bolo rozhodnutie, ktoré bolo vyvolané proti všetkého vlastne ´krizisom´. Krisis je to rozhodnutie vyvolané proti všetkému, ako vedomiu tak aj jeho menu. Toto vyvstávanie a toto rozhodovanie sa proti všetkému vždy je svojou povahou ´myslenie´, ktoré sa nezhoduje z ničím. A nič je smrť. Moje vedomie nie je v zhode zo smrťou. Nie je v zhode zo smrťou, ktorá s konečnou platnosťou urobí za mnou hrubú čiaru, a teraz musím po obed..