národný satanista

„Pojem získáváme jedině přehlížením všech individuálních rysů, tím začíná naše poznání: kategorizováním a rozlišováním

rodů, což je sice svévole, ale pokud neplatí tato konvence (nazývaná pravdou), pak je všechno lidské žití nejisté…“ (F.

Nietzsché)

Paradoxne ten istý ´autor´ Nietzsché vyhlásil, že ´rod je len metaforou´. Preto by sme si to mohli ´zrekapitulovať´. Keď je rod metaforou a na základe  pojmu človek dokáže kategorizovať rod a rozlišovať rod teda metaforu….je toto ´rodový kategorický imperatív´ onoho ´delenia a panovania´ snáď na ´bunečnej úrovni´?

“ Rasa → z lat. ratio (=úroda), rod a růst, to je evergreen, ty třídní antagonizmy (kmeny, rody, čeledi, druhy, další úlety a který jsi ty?

Malý popevok; popis jedného zápasu o ľudskú rasu, o ľudskú úrodu.

„Pojem druhu se vyvíjí sám od sebe, druhové pojmy ze sebe navzájem.“  (Hegel)

Rody?

„Rostlina má skrze svou duši to, že je substancí, a to, že je tělesnou, a konečně to, že je oživeným tělem.“  (Tomáš Akvinský)

Človek je ´telesnou substanciou´ tiež.

„Jediným způsobem jak zdolat mnohost, je vytvořit druhy, např. pojmenovat slovem „smělý“ úhrn různých způsobů jednání… mnohost dostaneme pod jednu střechu, pokud ji pochopíme jako nesčetné jednání jedné kvality…“  (F. Nietzsche)

Mnohosť subsumuje pod pojem. Tak ako je pod pojmom ´zviera´ subsumovaná povedzme celá ´fauna´ na tisíce a možno milióny druhov.

Hovoríme o homogenite jazyka ako jazykovej kultúry? Je jazyk homogénna zmes?

Mám to chápať tak, že pod strechu dostaneme mnohosť, lebo tam tou strechou nazývame ´pojem´?

Subsumovať znamená zahŕňať do väčšej skupiny, grupy alebo kategórie.  Taktiež môžeme povedať, že subsumujeme jednotlivosti pod všeobecné.

Subsumujeme, resp. zahŕňame niečo do niečoho nielen v prirodzenom jazyku, ale aj v logike, vo vede všeobecne, špeciálne vo vede o práve, o športe atď. Napríklad subsumujeme nový jav do príslušnej skupiny, resp. vedeckej disciplíny, či jej odvetvia.

Jednotlivosti subsumujeme pod všeobecné teda v Nietzschého jazyku pod ´mnohosť´. Mnohosť je pre Nietzschého kameňom úrazu. Veta ako je ´mnohosť pochopíme ako nespočetné jednanie jednej kvality´ je toho príkladom. Chceme kategoricky všetko ´vyselektovať´.

Čo myslím teda som?

Jazyk nám slúži pre tento účel, ale zároveň je k tomu najlepším prostriedkom. Rod, ale nezabúdajme je ´metaforou´.   Pojmový jayzk= rodový jazyk. Sám ´lingvistický idealista´  Derrida tvrdí; každá metafora je založená na ´zmyslovom obraze´. /Ošúchaná fráza=ošúchaná metafora/ Zmyslový obraz je ´slovom´ resp slovo je zvukovým znakom pre ´pojem´, ktorý je ´obrazovým znakom´, alebo ešte ináč ´znakom zmyslovým´. Pre každý pojem existuje ´metafora´, alebo teda ´jazyková metafora´, ktorá stojí, v jeho základe. Sám pojem je ´zmyslovým znakom´, ktorý je prevedený na metaforický obraz ´slova´.  Zo slov sú utvorené pojmy.

Čo sa týka jednania k tomu nestačí ´chcenie´, alebo presnejšie ´chcieť´.

„Pojem získáváme jedině přehlížením všech individuálních rysů, tím začíná naše poznání: kategorizováním a rozlišováním

rodů, což je sice svévole, ale pokud neplatí tato konvence (nazývaná pravdou), pak je všechno lidské žití nejisté…“ (F.

Nietzsché)

Možno tvrdiť opak? Pojem získaváme vypichovaním všetkých individuálnych rysov?

Keď poviem o človeku, že je pojmom tak som povedal, že som na ňom niečo prehliadal, alebo som práve zistil, že je pojem preto, lebo niečo na ňom má charakter toho čomu ten charakter dodal na ´pojme´? To, že niečo nevystihnem a niečo naopak áno s tým nie je v rozpore.  ´Všeobecnosť´ , ktorá subsumuje jednotlivé rysy pod všeobecné ešte nemusí stierať originalitu. To čo napríklad je, vo ´vnútorných prežitkoch´ je prevedené do ´všeobecnej skúsenosti´, že myslíme tými istými slovami tie isté veci, ktoré, ale hovoríme ´slovami svojími´. Aj keď tým slovom, ktoré ty používaš myslím to čo ty, keď ho používam ja je už mojím slovom proti tvojmu ´mysleniu´. Vždy myslíme, v slovách, v ktorých všetci ostatní, ale vždy hovoríme, v tých svojich.

– to jen tak pro ukázku a dotvoření atmosféry. Pojmenovávání druhů patří jednoznačně do hájemství poetického a navíc jde o stvořitelský akt, neboť co nemá jméno, to neexistuje (JMÉNO je konstituent).

Pomenovanie druhu je rodové, a rodové sú kategórie ´menné´. Nič nie je nemenné. S toho by plynulo, že sa nič nedá ´nepomenovať´. Čo neviem pomenovať ´neexistuje´? Drvivá mnohosť/nepoviem, že vatšina/ toho čo ´existuje´ nie je pomenovaná. Aj aj keby bola nič by to neznamenalo. Že záleží viac na tom čo veci sú než na tom ako sa volajú? Veci nie sú nič iné ako to ako sa volajú, ale to ako sa volajú nie je ´všetko´. Majú ešte svoju ´telesnosť´, alebo ´substanciu´. Svoju ´hmotnú telesnosť´. Alebo ´telesnú hmotnosť´. Meno veciam parametre ako  hmotnosť, farebnosť, ostrosť a neviem čo ešte nedáva.

Znamená to, že zjednodušovať znamená ´veci pomenovať´ ?Inými slovami ´pojmovo zaradiť´ a ´klasifikovať´?  Keď niečo pomenujem tak to ´pojmovo klasifikujem´ a ´zaradzujem´ a preto to znamená, že ´celú vec´ zjednodušujem? Bez mena, ktoré k niečomu ´priraďujem´. Mám ´symbol´/meno-znak/, ktorému dávam ´formu´/slovo/.

Semeno; semenište mien. Mená sú vysemenené ako keby ich vysemenili rastliny na ´fertílnu pôdu´, alebo ´pojmimoslovie´.

Otázkou asi bude, že či sa šlachtí ´rod´, alebo ´druh´…je meno rodové, lebo je rasové ?  Je meno úrodným?  Je slovo úrodným?  Je slovo rodným?  Zrodilo sa slovo?  Hovorí sa, že na začiatku ´bolo slovo´ a preto slovo stvorilo všetko, alebo všetko stvorilo slovo?  Ešte takto; ´je skôr meno, alebo vec, ktorú pomenúvam´ ? Keď na počiatku bolo ´meno´, alebo bolo ´slovo´ potom slovo dalo vzniknúť veci, a nemôžem povedať, žeby ´vec´ bola niečo menej ako ´meno´. Nemôžem povedať, žeby vec nebola tým ako sa volá. Meno dalo veci vzniknúť, alebo dala vzniknúť vec svojmu menu ?

Človek myslí vždy v konečnom ´dôsledku´. Ale čo je konečným dôsledkom? Pojem.. preto je metóda to načo človek príde až ku koncu, keď je z myslením ´hotový´ keď je zmyslenia ´hotový´.

Bez mena sa nikde nedostaneme, bez slova sa nikde nedostaneme. U slova asi ešte pobudneme.

„Slovo je řádem bez rodokmenu.”  (R. Alleau)

To celkom dáva zmysel. Slovo nemá rodokmeň, ale aj tam zakladá ´rad´. ´Rádovo ´neznamená nič iné ako ´slovne´.  Druhovo naopak. Slovo šľachtí rod kmeňu. Kmeň je rodovým. Kmeň je rasovým. To čo je dané kmeňom je dané rasou, je dané úrodou. ´Úrodná pôda´ je ´rasová pôda´, alebo ´pôda morbídne ´ rasová teda kmeňová. Rod je metaforou, ale čoho?

Nie náhodou rasy? Každý plod je rasového ´pôvodu´. Pôvodu rodového. Každé slovo je rodovým slovom, ktoré je metaforou pre niečo. Koniec koncov nie je každé slovo metafora? Metafora, v tom zmysle, že v slove je metaforou opísaný ´pojem´, alebo teda ´pojmová štruktúra slova´  teda ´význam slova´? Pojmy sú utvorené zo slov, lebo tie slová majú ´pojmovú štruktúru´, teda sú utvorené s ich významov.. ´Význam´ je vo výraze pre pojem ?

Ako označenie a určenie? Slovo je chápané ako ´ jednota zmyslu´, ale ono túto jednotu nemá. Keď poviem, že slovo a vec tvoria ideálnu jednotu zmyslu tak najskôr klamem.

Znamená to preto, že bez slova neexistuje ani zmysel? Zmysel života, v slove, a slovo, v zmysle života. Slovo a vec nie je to isté ovšem, ale zmysel, ktorý veci slovo dáva a zmysel, ktorý vec má by mala byť tou istou vecou. Má, ale vec zmysel bez slova? Aký zmysel by mal nepomenovateľný vesmír? Aký vesmír by bol nepomenovateľný bez slova?

Keď povie, že vôľa tvorí jednotu zmyslu iba ako slovo potom nehovorí nič než, že bez slova nie je vôľa ani jedno ako ´meno´. Nietzsché sekal históriu na dve polovice preto, že nerozdelil slovo na pol, že sa nezlomil´v slove´. Ide teda história od slova do slova, alebo od slova do písmena? Do pís-mena?

Povedal, že jeho rozhodnutie je vyvolané ´navzdory´ všetkému, v čo sa verilo, čo sa uctievalo, malo za svaté. Že jeho meno bude spojované s krízou/ rozhodnutím/ aké na Zemi nemá rovna, že jeho meno bude spojované s krízou/ rozhodnutím/ vedomia a svedomia.

Môžeš si to predstaviť aj tak, že ´pojem´ je ´rámom´, že to čo tvorí vnútro je ´významom´/to čo rám ´pojíma´/, že slovo, ktoré je toho celkom tvorí túto jednotu ´rámu a obrazu´. Ale ani táto jednota nie je ideálna. Ale je ´výrazom´ toho celku, v ktorom človek dochádza k rozhodnutiu. Kategórie sú ako rámy obrazov. Zvlášť tie pojmové, lebo, v nich človek nachádza zmyslový obraz, alebo rod teda metaforu. Rod je odvodený od zmyslov. Pojmy od slov. Teda ich významov, ktoré štrukturujú, ktorými sú tie význami štrukturované. Význam je svojou štruktúrou ´pojmový´. ´Rám´dáva obrazu ´štruktúru´, v tom zmysle, že ho vydeľuje, že ho ´selektuje´,  v okolitom svete. Je to ten ´výsek´ z lingvistického ´kontinua´ ako sa ´okolitý svet´,v lingvistike označuje; ´extra-lingvistická realita´, alebo ´realita mimoslovná´, alebo teda ´extra-slovná´. Nevedno niekedy, že extra k čomu, ale nevadí.

Ve starověkých jazycích (hebrejština, čínština aj.) se slovo VĚC nevyskytovalo. Tehdy se tzv. věci ještě dály, tj. děly, přesněji dějí v (z) povzdálí a dál se budou dít, není pochyb, že není statických podob.

„Plody jsou způsoby růstu, které se odštěpují z jednoho prarůstu – podobně, jako se prabarva dělí v různé barvy.” (F. Weinreb)

 Z řeckého slova eidos (tj. idea) povstala v latině figura (!) ve tvaru SPECIES (původně vid slovesný) přeložený jako DRUH, což je základní taxon.

Figuratívny= prenesený. Prenesený zmysel=figuratívny zmysel. Druh=species. Sui generis. Svojho druhu teda vec z veci; eo ipso. Vec je zo slova, alebo slovo z veci? Druh z druhu.

Úrodný,  a plodný. Odštepený. Živé je ´odrodou´ mŕtveho. Rod je metaforou živého. Živé je odštepením mŕtveho.  Som celý živý, ale budem celý mŕtvy. Ako celkom… celkom mŕtvy. Živé je rasa mŕtveho. Rasa je odštepením mŕtveho od živého ´rodu´, alebo ´druhu´. Je druh rasový, alebo rod je rasový? Rodom prináležím k rase.

Tím byla nakopnuta novověká umanutost systémově metrická (řec. synthistanai = spojovat dohromady, tzn. uvádět na společného jmenovatele).

Symbiontická realita.

).

Noumenon je podľa Kanta vec osebe a transcendentálne ja. U Platóna je to výsledok skutočného, t. j. rozumového poznania, idea.

Teda figúra:>

Je noumenon figúrou, v tom zmysle, že figuratívne teda v obraze zmýšľam ?

Nie som predsa len v ráme skôr ako v obraze?

A vec o sebe sa nedeje? Keď sa vec o sebe nedeje potom nič sa nedeje o sebe a to nikdy. To vôbec nikdy.

Trancendentálne ja je to, ktoré je figuratívne, ktoré je vecou o sebe, ktorá sa deje? Transcendentálny je figuratívny, alebo obrazný? Nejde totiž o zmysel, lebo logos nie je ani jazyk, ktorým hovorím, ale ani jazyk ako systém. Prečo nemá svet charakter ´systému´?  Lebo logocentrizmus nemá zmysel, lebo logos nie je zmyslom?

Logos je slovo, reč, myšlienka, pojem, rozum, zmysel, myšlienkový obsah/náplň. V užšom zmysle: tvorivé myslenie, božská, mimočasová myšlienka, tvorivý rozum sveta, idea. Logos je skrytá jednota rozmanitých vecítohto sveta.

To je ono

mnohost dostaneme pod jednu střechu, pokud ji pochopíme jako nesčetné jednání jedné kvality

„Logos“ pod, ktorý Nietzsché ´subsumuje´ ako pod pojem.  Mimočasová ´myšlienka´? Nemusela by byť ´vecou o sebe´? Pokiaľ by nejaká myšlienka mimočasová existovala? Logos pokiaľ je ideou je tiež ´figúrou´? Myšlienkovou figúrou?

Slovo logos naproti tomu neznamená jazyk, ani v anatomickém, ani ve filologickém významu.

Slovo logos neznamená, že jazyk má ´zmysel života´ to to neznamená.

(Když řád začne řádit, buď jinde, smím-li radit…)-ftipné

Škoda, že v slovenčine nič také jako ´řádit´ nemáme. Máme slovo ´nezriadený´ čo znamená, že je to ´bordeľ´. Keď je niečo nezriadené nie je v tom ´poriadok´. Naopak ´zriadiť niečo´ sa témer rovná dať niečo do poriadku. Urobiť poriadok. Po-riadok. Je systém sám istým ´radom´? Istým ´poriadkom´, alebo je skôr charakterizovaný ´chaosom´?

;střít ovšem značí i třídit a tím dochází zpět, k taxonomiím a tříděnému odpadu…

 Přes-trieť-zotrieť-ošúchaná minca-zmyslový obraz, ktorý sa stráca-metaforický význam-Derrida-

Zkratka? Ta je zkrátka legitimním gnoseologickým aktem (redukce) a svoboda (jen a pouze) jejím limitem, pevně v mantinelech doby.

Gnozeologický ako vôľový ako empirický? Jako fyzikálny? Vôľový akt je odvodený od fyziky? Alebo fyzika od vôle?

Akt vôle nič neredukuje a nie je na nič redukovateľný. Teroristický čin môže byť ´aktom vôle´ ,a ten sa nedá vrátiť. Nie čo sa deje z lásky, ale čo sa deje z vôle je neredukovateľné na dobro a zlo, lebo je mimo dobra a zla. V čom, ale tá ´mimotnosť´ spočíva?

Keď z vôle sa deje všetko?

Transcendentálne ja sa deje ako vec o sebe ´samej´. O sebe samej čom? O sebe samej vôle. Ale vôľa nemôže byť vecou o sebe samou, lebo je transcendentná iba? Je nakoniec vôľa transcendentná? Život je zmenou; teda transcendenciou. Vôľa je transcendentná ako zmena. Ale sama o sebe sa nedeje takže čo?