národný satanista

Ilúzia: je to kačica alebo zajac? Rôzne paradigmy vidia tie isté veci v iných významoch.

Slovo „paradigma“ pochádza z gréckeho „παράδειγμα“ – vzor, príklad. V súčasnosti sa ním obvykle označuje ustálený spôsob myslenia a nazerania na veci, najmä v oblasti vedeckej a filozofickej. V rámci paradigmy sú interpretované a do jej systému asimilované novo zistené skutočnosti. Utváranie a vývoj paradigiem opísal najznámejšie filozof Thomas Samuel Kuhn v knihe Štruktúra vedeckých revolúcií (1962).

Kuhn konštruoval pojem paradigmy vo svojom poňatí predovšetkým pre oblasť prírodných vied a jeho relevanciu pre spoločenské vedy nepovažoval za vysokú. My však vychádzame zo širšieho, vyššie vymedzeného ponímania pojmu „paradigma“, ktorého aplikácie sú podstatne univerzálnejšie a dobre vystihujú aj zaužívané vzorce myslenia v spoločenských vedách.
Vznik a funkcia paradigiem

Vedecké bádanie je na jednej strane čiastkový proces, na druhej strane je potrebné novo získané fakty zakomponovať do väčšieho celku a širšieho vzorca poznania, ktoré jednotlivý vedec nemôže nanovo preverovať. Preto sa z istých skutočností vychádza a novo získané fakty sa zaraďujú do a interpretujú v ich kontexte (hoci by boli možné aj iné poňatia), teda sa využíva paradigma. Rôzne paradigmy môžu tie isté veci vidieť v odlišných významoch, podobne ako niektoré dvojzvratné obrazce môžu reprezentovať dva obrazy v závislosti od subjektívneho vnímania a kontextu.

Existencia paradigiem je v podstate logická a ich utváranie je prirodzeným javom. Každý bádateľ nemôže nanovo preverovať všetky získané poznatky. Taktiež je pravdepodobné, že ak jednotlivý výsledok protirečí dovtedy naakumulovaným vedomostiam v istej oblasti, skôr môže ísť o chybu konkrétneho bádateľa ako veľkého počtu bádateľov pred ním. Samotná existencia paradigmy nie je teda negatívom, ba naopak, do istej miery aj predpokladom na praktické fungovanie vedy.

Časom sa však môže ukázať, že nové poznatky – nie v ojedinelom prípade, ale mnohonásobne, konzistentne a relevantne – sú v konflikte s predchádzajúcou paradigmou. Vtedy je potrebné ju kriticky preskúmať a primerane revidovať a napraviť alebo zavrhnúť.

V priebehu histórie sa vyvinulo viacero paradigiem, ktoré boli postupne pozmeňované, upravované či napokon opustené, napr. geocentrizmus, pangenéza či klasická mechanika. Len tento proces obmieňania paradigiem umožnil nahliadnuť na veci z iného uhla pohľadu a posunúť myslenie dopredu. Dôležité je však aj to, aby si ani nová paradigma nenárokovala status „absolútnej pravdy“, ale skôr pomôcky a užitočného praktického nástroja.

Negatívom je teda, ak sa zástancovia existujúcej paradigmy napriek tomu, že sa ukázala jej neúčelnosť, nedokážu od nej odpútať a stále ju pertraktujú; taktiež to, ak sa aktuálna paradigma vníma ako čosi imúnne voči kritike a revízii.
Konzervácia a revízia paradigiem

Takáto konzervácia paradigmy je v súčasnosti často utužovaná interakciou vedeckej obce, masmédií, politiky a laickej verejnosti; tieto zložky ale taktiež vystupujú pri paradigmatickej premene. Niekedy je ťažké určiť, ktorý z týchto prvkov je hlavným aktérom brzdenia pokroku, avšak spravidla je pre paradigmatický progres nevyhnutný posun u väčšiny z nich a táto zmena prebieha u jednotlivých aktérov rôznou dynamikou.

Napríklad, môže nastať situácia (a práve pri spoločenských problémoch je to najčastejšie), že prvým, kto pociťuje problém, je laická verejnosť. Zvyšní aktéri sa k danému problému stavajú rozlične a prednesú rôzne pohľady, z čoho postupne vzniká zárodok na pretransformovanie prevalentného náhľadu. Médiá a časom aj vedecká obec začnú viac reflektovať tieto nové presvedčenia a následne sa veci chopia politici najmä z populistických dôvodov, nakoľko pre nich môže znamenať nový postoj zvýšený prísun voličských hlasov, a tak sa paradigma dostáva opäť do väčšieho povedomia a získava punc „oficiality“.

Na dôkladný a skutočný paradigmatický prerod je ale často potrebná aj premena personálna alebo personálno-generačná, nakoľko presvedčenia zástancov predchádzajúcej paradigmy bývajú často značne neflexibilné a novú paradigmu si títo osvojujú len veľmi pomaly, čiastočne alebo si ju neosvojujú vôbec. Fyzik Max Planck raz poukázal na to, že „nová vedecká pravda nevíťazí preto, že by presvedčila svojich odporcov a otvorila im oči, ale preto, že jej odporcovia časom zomrú a vyrastie nová generácia, ktorá túto pravdu prijme za svoju“.

Tento jav sa prejavuje v mnohom tiež v oblasti vzdelávania, na stredných aj vysokých školách, nakoľko je logické, že jednotlivec má nevôľu meniť základné presvedčenia, s ktorými bol dlhé roky svojej kariéry stotožnený a hlásal ich ďalej. V takýchto prípadoch sa často (aj neobjektívna) obhajoba paradigmy stáva určitým obranným mechanizmom a čo len menšie jej kritické zhodnotenie môže byť poňaté ako osobný útok. Takéto javy sa nevyhýbajú ani vedeckej obci, čo môže byť na prvý pohľad paradoxné, keďže tu by malo byť kritické myslenie najviac rozvinuté.

Dôležité je si uvedomiť, že ľudstvo v priebehu svojho vývoja často čelí novým problémom, ktoré nemusia byť aktuálne paradigmy schopné reflektovať. Preto je dobré, pokiaľ sú ľudia schopní vnútorne spracovať paradigmatickú premenu a takýto proces, pokiaľ nie je hnaný oportunizmom, nepovažovať za zlyhanie, ale skôr za cnosť.

Zároveň však treba k osvojovaniu si nových paradigiem pristupovať veľmi kriticky a obozretne. Ak sa niečo nové snaží nahradiť staré, neznamená to, že alternatívna paradigma má potenciál byť zákonite lepšou, resp. menším zlom. Obozretný prístup k potenciálne novým paradigmám možno dosiahnuť iba s vysokým a zároveň širokým stupňom poznania a tiež za pomoci úplne slobodnej diskusie, do ktorej majú rovnocenný prístup všetky čo i len drobne zainteresované strany.