Násilie je základom sebaobrany.
Násilí plodí jako reakci odpor a nové násilí, což je třeba potlačovat, a tím se společnost dostává do začarovaného kruhu jehož nutným výsledkem je totalitní režim.
Je nutná nová revoluce, neboť všemocní tohoto světa se své moci a svých výsad nevzdají dobrovolně. Je bohudík možno využít toho, že jsme civilizovaní lidé a že naše revoluce může být úspěšná i bez násilí, že může být opět sametová.
Nelze bohužel než konstatovat, že dnešní svět se ocitl ve stavu nového absolutismu, plutokratismu, u nás obzvlášť bezuzdného.
Svrchovaný svět je světem, v němž je zrušena hranice smrti. Smrt je v něm sice přítomna, její přítomnost tento svět násilí definuje, ale existuje v něm jen proto, aby mohla být popřena, jiný smysl zde nemá. Mezi ostatními lidmi není dílem, jež se uskutečňuje, nýbrž hrou. Je dokonalým obrazem nejvyšší hry, zatímco my ostatní si společně pohráváme pouze s nejnižšími obrazy (na úrovni malých dětí). Pyramidy představovaly pouze hru, která nepomíjejícímu lidskému božství poskytovala tu nejdražší podobu, ale nekonečná svrchovanost dělala skutečnou „hru“ až z „dřiny“ podřízených lidských bytostí.
Bataille
E. Tassin; žijeme v době „zevšeobecněného násilí“ („violence généralisée“), charakterizované heterogenními formami násilí.
Derrick Jensen – O nádeji (2.časť)
Som si istý, že všetci sme už počuli to klišé o tom, ako majú Eskimáci niečo ako 97 pomenovaní pre sneh. Končí to tým, že to je somarina. Po prvé, oni nie sú Eskimáci, ale Inuiti. Po druhé, naše preložené výrazy ich slov pre sneh nie sú vôbec také zaujímavé, niečo ako „hebký sneh“, „tvrdý sneh“, „studený sneh“, atď. Dôvod prečo majú toľko výrazov pre sneh je ten, že nemajú prídavné mená ako my.
V rámci týchto riadkov si jednak myslím, že potrebujeme viac slov v angličtine pre násilie. Je absurdné, že to isté slovo sa používa na opísanie niekoho kto znásilní, mučí, zmrzačí a zabije dieťa; a niekoho, kto zastaví toho zabijaka tým, že ho strelí do hlavy. To isté slovo použité na opísanie leva horského zabíjajúceho vysokú zver jedným rýchlym uhryznutím do chrbtice je používané na opísanie civilizovaného človeka hrajúceho sa s dieťaťom podozrivého. To isté slovo používané často na popísanie rozbitia okna (federálnymi agentmi sú Earth Liberation Front a Animal Liberation Front považované za „teroristickú“ hrozbu číslo jedna, napriek tomu, že ešte nikoho nezranili, ich násilie je to, že ničia majetok) sa používa k opísaniu zabitia riaditeľa korporácie a používa sa na opísanie toho, že ten riaditeľ produkuje toxíny, ktoré vyvolávajú rakovinu u ľudí po celom svete. Hádajte, čo to posledné nevolajú násilím. Nazývajú to produkcia.
Niekedy mi ľudia hovoria, že sú proti všetkým formám násilia. Zopár týždňov dozadu mi zavolal jeden pacifistický aktivista, ktorý povedal, „Násilie nikdy nič nevyrieši a mimo toho je to fakt hlúpe.“
Spýtal som sa, „Proti ktorým druhom násilia si?“
„Proti všetkým.“
„Ako ješ? Ako vylučuješ? Z perspektívy mrkvy a črevnej flóry v tomto poradí, toto jednanie je veľmi násilné.“
„Nebuď absurdný“, povedal. „Vieš, čo myslím.“
Vlastne, nevedel som. Definície násilia, ktoré normálne používame sú neuveriteľne rozmliaždené, hlavne pre také emóciami nabité, morálkou naplnené, existenciálne vitálne a politicky dôležité slovo. Táto rozmliaždenosť robí našu prednášku okolo násilia ešte viac bezvýznamnejšou, aké by inak bolo, čo vlastne o tom veľa hovorí.
Môj rozhovor s tým pacifistom ma dostal k rozmýšľaniu po prvé o definíciách násilia, a po druhé o jeho kategóriách. Tak ako ten pacifista, sú takí, ktorí oprávnene hovoria o vzťahu slov násilie a narušenie. Hovoria, že pretože lev horský nenarušuje vysokú zver, ale ju jednoducho zabije, aby sa najedol, že to vlastne nie je násilím. Podobne človek, ktorý zabije vysokú zver nepodnikne čin násilia tak dlho, kým predátor, v tomto prípade človek, nenarušuje fundamentálny vzťah medzi predátorom a korisťou: inými slovami, tak dlho, kým predátor prevezme zodpovednosť za pokračovanie tej druhej komunity. Narušenie a tak aj násilie, by bolo prítomné len porušením tohto puta. Mám veľmi rád túto definíciu.
Tu je ďalšia definícia, ktorá sa mi páči pre rôzne dôvody: „Čin násilia je akýkoľvek čin, ktorý spôsobuje fyzické alebo psychické ublíženie tomu druhému.“ Túto mám rád, pretože jej veľkosť nám pripomína všadeprítomnosť násilia, a myslím si, že takto trochu demystifikuje násilie. Takže, hovoríte, že ste proti násiliu? Nuž, v tomto prípade ste proti životu. Ste proti akejkoľvek zmene. A dôležitou otázkou sa stáva, proti akým druhom násilia ste?
Čo samozrejme vedie k tej druhej veci, o ktorej som rozmýšľal, kategórie násilia. Ak nám nevadí byť trochu ad hoc, môžeme pekne jednoducho rozdeliť násilie do rôznych druhov. Je tu napríklad rozdiel medzi neúmyselným a úmyselným násilím, rozdiel medzi náhodným stúpením na hada a urobením tak úmyselne. Potom je tu kategória neúmyselného, ale plne očakávaného násilia. Kedykoľvek jazdím autom môžem plne očakávať, že rozmliaždim hmyz predným sklom. Zabiť tú alebo onú mušku je nehoda, ale smrť niektorých mušiek je nevyhnutná, keď uvážime čo robím. Je tu rozdiel medzi priamym násilím, ktoré urobím ja sám, a násilím, ktoré si objednám. Pravdepodobne George Bush osobne neuškrtil žiadne iracké deti, ale on nariadil ich smrť nariadením invázie (smrť toho alebo tamtoho irackého dieťaťa je možno nehodou, ale smrť niektorých detí je nevyhnutná, keď uvážime čo nariadil, aby bolo vykonané.) Ďalší druh násilia by bol systematický, a preto často skrytý. Už dlho viem, že výroba pevného disku môjho počítača je extrémne toxickým procesom a spôsobuje rakovinu ženám v Thajsku a inde, kde ho dávajú dokopy, ale až dodnes som nevedel, že výroba bežného počítača si vyžaduje okolo dvoch ton surovín (236 kg fosílnych palív, 22 kg chemikálií, a 1635 kg vody; 2 kg fosílnych palív a chemikálií a 32 kg vody sa používa len na výrobu jedného 2 gramového pamäťového čipu.) Moja kúpa počítača zo sebou prináša tieto skryté formy násilia.
Je tiež násilie zanedbaním. Nenasledovaním príkladu Georga Elsera a nechcením odstrániť Hitlera, dobrí Nemci boli vinní za následky, ktoré Hitler spôsobil svetu. Neodstránením priehrad som vinný ja za ich následky na krajinu.
Je násilie spôsobované mlčaním. Poviem vám niečo čo som urobil, alebo skôr neurobil, čo mi spôsobilo viac hanby ako hocičo iné čo som kedy urobil alebo neurobil v mojom živote. Jeden večer pred niekoľkými rokmi som vychádzal z drogérie. Muž, ktorý bol bezpochybne bezdomovcom a rovnako aj alkoholikom (a opitý) ku mne pristúpil a pýtal peniaze. Povedal som mu úprimne, že nemám žiadne drobné. On mi napriek tomu s rešpektom poďakoval a poprial dobrý večer. Pokračoval som ďalej. Počul som povedať toho muža niečo k niekomu, kto bol za mnou. Potom som počul hlas iného muža povedať, „Vypadni odo mňa do rite!“, nasledované buchotom päste udierajúcej človeka. Keď som sa otočil, uvidel som mladého muža s dozadu ulízanými čiernymi vlasmi a v saku tĺcť do tváre toho bezdomovca. Vykročil som k nim. A potom? Nič som neurobil. Videl som toho obchodníka udrieť toho druhého ešte dvakrát, utrieť si ruku o svoje nohavice, potom odísť k svojmu autu. Pristúpil som bližšie k bezdomovcovi. Otočil sa ku mne. Jeho oči hovorili, že nič necíti. Nič som nepovedal. Odišiel som domov.
Ak by som to mal spraviť znovu, neurobil by som ten čin násilia nečinnosťou a mlčaním. Postavil by som sa medzi nich a povedal by som tomu mužovi, ktorý bol konal to priame násilie, „Ak chceš niekoho udrieť, udri prinajmenšom toho, kto môže udrieť späť.“
Je tu násilie klamaním. Zopár stránok dozadu som sa zmienil o tom, že žurnalista Julius Streicher bol obesený v Nurenbergu pre jeho podnecovanie Nacistického holokaustu. Toto o ňom povedal jeden žalobca: „Je pravda, že tento obžalovaný bol menej účastný pri fyzických splnomocneniach zločinov proti židom. Návrh obžaloby je, že jeho zločin nie je menej horší pre tento dôvod. Žiadna vláda na svete…by nemohla začať a uviesť do činnosti politiku masového vyvražďovania bez ľudí, ktorí by ich obhajovali a podporovali. Bolo to úlohou vzdelávania ľudí, produkovania vrahov, vzdelávať ich a otravovať ich nenávisťou, čím sa Streicher previnil. V skoršom období kázal perzekúciu. Keď sa uskutočnila perzekúcia, kázal vyhladenie a zničenie. … Tieto zločiny… by sa nikdy neboli stali, keby nebol on a iní ako on. Bez neho, Kaltenbruneri, Himmlerovci… by nemali nikoho, kto by vykonával ich rozkazy.“ To isté dnes platí pre úlohu korporačných novín v ukrutnostiach páchaných vládami a korporáciami, ak je vôbec medzi nimi nejaký významný rozdiel.
Roky som sa sám seba pýtal (a aj mojich čitateľov), či títo propagandisti – obyčajne volaní korporační alebo kapitalistický žurnalisti – sú zlí alebo hlúpi. Váhal som deň čo deň. Najčastejšie si myslím, že oboje. Ale dnes si myslím, že sú zlí…
Všetci spisovatelia sú propagandisti. To neznamená, že my všetci sme klamári. Niektorí sú klamári. Niektorí nie sú.
Celá kultúra je založená na klamstvách, od toho najintímnejšieho a osobného, až k tomu najglobálnejšiemu. Najmúdrejšie riadky, ktoré som kedy napísal boli v mojej knihe „Reč staršia než slová“: „Pre udržiavanie nášho spôsobu života musíme klamať jeden druhému a hlavne sebe. Nie je dôležité, aby tieto lži boli obzvlášť vierohodné, stačí, že sú postavené ako bariéry k pravde. Tieto bariéry pravdy sú potrebné, pretože bez nich by sa mnoho ohavných činov stalo nemožnými. Pravde sa treba za každú cenu vyhnúť.“ Členovia násilných rodín klamú jeden druhému a sebe, aby ochránili násilných páchateľov (presvedčia samých seba – a sú presvedčovaní páchateľmi a celou rodinnou štruktúrou – že ochraňujú samých seba). A aby udržali funkčné ich násilné sociálne štruktúry. Členovia tejto násilnej kultúry klamú jeden druhého a sebe, aby ochránili násilných páchateľov tejto kultúry, a aby udržali funkčné ich násilné sociálne štruktúry. Hovoríme si, že môžeme ničiť planétu – alebo tých z nás, ktorí sa starajú, dovolíme, aby bola ničená – a tak aj žijeme. Hovoríme si, že môžeme neustále používať viac energie než k nám príde ročne zo slnka. Hovoríme si, že 90 % úbytok veľkých rýb v oceánoch snáď nie je bezdôvodný. Nahovárame si, že ak budeme dostatočne mierumilovní, že tí pri moci prestanú zabíjať. Nahovárame si, že civilizácia je najvytúženejšia forma sociálneho poriadku, alebo naozaj tá jediná. Nahovárame si, že veci budú v poriadku.
Sú i iné druhy násilia. Je tu to nutné násilie zabíjania kvôli potrave, či už zabíjame lososa alebo mrkvu. A samozrejme môžme vidieť rozdiel v tomto násilí, v tom robenom zvieratám, v tom robenom rastlinám, v tom robenom hubám. Vieme rozlíšiť medzi zjedením mrkvy, čo zabije celú rastlinu, a zjedením kapustového listu, kedy to nie je ten prípad.
Je tu metabolické násilie, násilie konané mojím telom jedlu, ktoré trávim, baktériám, ktoré vylučujem, na invázivných rodoch, ktoré zničia moje biele krvinky. Predpokladám, že tu vôkol nie sú žiadni pacifisti tak tvrdí, žeby mali niečo proti týmto formám násilia.
Je násilie robenéna ľuďoch. Je násilie konané na mimoľudských bytostiach. Je tu násilie konané riekam, horám, oceánom. Je tu násilie robené Zemi. Niektorí vravia, že je násilie robené na ľuďmi vytvorených neživých objektoch. Sú iní, ktorí hovoria, že nie sú také veci ako neživé objekty (ale je dôležitejšie poznamenať, že tí ktorí sa ohradili proti členom Čierneho Bloku rozbíjajúcich okná na Starbucks (nadnárodný reťazec kaviarní), sa pokúsili obraňovať túto korporáciu, nie okná).
Je násilie konané na ľudskej psychike a násilie konané mimoľudským psychikám. Je násilie robené prejavmi.
Je násilie konané vedomou motiváciou. A je násilie robené nevedomou motiváciou.
Je útočné násilie, keď vás chce niekto umučiť k smrti a je obranné násilie, keď budete bojovať späť.
Je násilie konané z nenávisti, a je násilie konané v mene lásky. Je násilie konané zo súcitu. Je násilie konané pre nenásytnosť. Je násilie konané zo strachu. Je násilie konané kvôli moci. Je násilie konané pre hnev. Je násilie konané kvôli prežitiu.
Je násilie konané kvôli toxickým napodobeninám mnohých z týchto. Je násilie robené osamote, a je násilie robené kolektívne.
Je osobné násilie, násilie robené mnou alebo mne alebo osobne sebe a je neosobné násilie, ako je byť otrávený pesticídmi vo vašom jedle, pesticídmi, o ktorých John Stossel hovorí, že tam nie sú.
Je absurdné povedať, že on alebo ona neverí v násilie. Je to ako povedať, že neveríte v smrť. Samozrejme, že niekto môže povedať, že sa nechce zúčastňovať niektorých foriem násilia, tak ako niekto môže povedať, že nechce spôsobovať určité druhy smrti. Ale násilie, tak ako smrť, je jednoducho súčasťou života, nie väčšie nie menšie, nie viac nie menej dôležitejšie než hocičo iné. V skutočnosti je to neoddeliteľné od ostatného. Jedinou otázkou je stupeň nášho uvedomenia si, čo urobíme s tým uvedomením.
Z knihy Derricka Jensena „Endgame“ pre Arson Zine
Východní kultura nepokládá, na rozdíl od křesťanské, násilí za špatný prostředek, pokud je to násilí vnitřně ospravedlněné, čin, který vrátí vykolejenému světu harmonii. Není to čin, na kterém záleží, ale stav mysli, ve kterém je vykonán. Když je někdo čistě motivován a v tom správném stavu mysli, potom je možné všechno. V tuto chvíli jde o čisté, milující násilí duchovního bojovníka.
Kéry boli bohyne násilnej smrti. Pôvodne bola len jedna taká bohyňa, pretože je však veľa druhov násilnej smrti, počet týchto bohýň sa neustále zvyšoval. Každému človeku je už pri narodení prisúdená niektorá z Kér. Kéry mali zo všetkého najradšej bitky a vojenské násilie.
Celá debata | RSS tejto debaty