národný satanista

—Tak Kristián si, v tomto už sám si sám už, v tomto.

V tomto probléme v chápaní ´ľudí´. ..niekto povie ´ľudia=hovno´, ale nemusí to byť až tak zlé, keď sa chceš medzi nich ´radiť´ tak obzvlášť. Kto sa chce radiť medzi ľudí, a kto sa medzi ľudí radiť nechce. Toto ticho, v ktorom som uviazol som s toho ticha, ktoré je mojou živnou pôdou celkom zhrozený.Dneska ideme lámať chleba smrti a života, ktorý vysí ako otáznik nad nami nad nami mŕtvymi. Ale pozri hviezda vychádza, je to hviezda, v ktorú si mohol ´veriť´, a tá hviezda je ta tam, je hviezdou hviezd je Zarathuštrom.

Veríš na hviezdu hviezd? Vedz,že pochybnosť nie je zmätok, že nie je konfúzia. Pochybnosť je niečo viac, je v tvojej krvi, je melanchóliou krve, v ktorej utícha  pod kožou hnev, v plnom hrdle skla, lebo kričím, s plného hrdla skla.

A táto existencia, ktorá mi nič kde nič tu nič nedáva, ktorá vo mne vyvoláva zlé spomienky, pocity, ktoré neviem odohnať. Jej usmiate pery, jej primitívny chtíč, ktorý je najprimitívnejšou formou seba-klamu, ktorý je podstatou toho klamu. Veriť v karmu ako vo hviezdu hviezd, ktorá je tou, ktorá mu ´dá´ nadčloveka, ale ten nemôže byť pravdou ako Platón. Platón povedal;´ja myslím teda som pravdou, ja Platón´. V tom probléme, ale v chápaní ľudí aj naďalej zotrvávam. Som,v myšlienkach celkom zabudnutý. Nie som ani, v myšlienkach už spomenutý. Mám problém v chápaní aj seba, keď som človek aj ja čo isto neviem. Z vonku  na človeka možno vyzerám, možno sa na človeka ponášam, ale z vnútra, je moja situácia neľudská a nepodobá sa žiadnej situácii, v ktorej by kedy som vedel o tom, že by človek bol. Jednoducho táto situácia nie je ľudského charakteru. Nemá charakter ´človeka´. Je to situácia, s ktorej je nemožné vôbec dosiahnuť ´cieľ´, situácia, ktorá je na fleku, ktorý je flekom, ktorý je mnou:patová… odvíja sa od problému, s chápaním ´ľudí´…neviem, že prečo ľudia musia dokonca ´byť´,keď môžu umrieť od cesty. Také prostriedky, alebo v hanbe, v ktorej žil je nevymysliteľné, že vykúpenie je na obzore. Moja cesta sa rovná sebevražde, ale každá sebevražda je cestou. Medzi takým jedno-myslením, alebo takým ´mono myslením´, ktoré je obrodením na zavolanie, alebo ozvenu. Ozvenu toho, že čo ide dnu, alebo von koncom, v ktorom ´je´. Samotár ,v ktorom sa stretli križovatky všetkých ciest, v ktorom ten kôl urobil do sveta jamu.

..áno  mám v sebe svet, ale ty si do toho sveta urobila dieru a ňou všetko vypadlo. Všetko na čom som staval je v ruinách, ktoré sú novostavbami. Novostavby sú zruinované ako baby, ktorých vyžral ten pojem človeka, ktorý prišiel nato, že musí sa pýtať na vedomie aké sa zdokonaľuje, v pretápaní sa krvou a semenom, alebo dokonca mliekom. M-liek-o, ale sloboda, v myšlienkach, ktorú nikto negarantuje tiež nebude do povedomia sa môcť dostať. Nebude sa môcť dostať, s povedomia, ktoré je karmou, ktorá je pevným bodom, s ktorého pohne ´vesmírom´, ale nato mu už nebude človek stačiť a od toho tu bude ´nadčlovek´. Preto sa Zarathuštra pýta nie od čoho, ale k čomu si sa oslobodil. Nie od čoho teda od človeka a k čomu teda k nadčloveku. Oslobodil sa, ale od človeka, alebo od problému v chápaní ĽUDÍ? 

CHÁPE snáď ľudí  už natoľko ako sa patrí, chápe na dobro?Jeden nikdy nepochopí ani dvaja, ktorí majú dosť k svojim problémom ešte na oko vzaté. Ešte sa ani nenarodil a už uzrel svetlo tohoto odporného sveta. Prečo, ale je na tomto svete vôbec nejaké svetlo?Prečo v tejto odpornej smradľavej diere nie je úplná  tma, ktorá by zodpovedala nálade aká tu panuje, ktorá by zodpovedala ´smrti´, ktorá tento svet čaká? Smrť čaká živého ako matka čaká dieťa a preto je v smrti niečo ako nádej, lebo všetko čo sa dá čakať je nádejné. Tou optikou tohoto sveta videné, v ktorom všetko končí nechvalne.