Panda se vydala na loupežnou výpravu za medem… Významy slov jsou těkavé a pře/létavé.

..o významoch slov ani muk, keď vízia významu neskončila nad početnou prevahou každého ´ja´. Tvoja spasiteľka na mieste kondemnácie, v praxi, v povahe čistého logu–v mieste kondemnácie moja existencia ostáva nejasná.

…ten priestor medzi nami mŕtvymi večnosťou, slovom vo večnosti ´logu´..

…jednou rukou proti smrti, smiechom proti životu, ktorý ju derie s kože, ktorý ju derie zo smútkom v dlaniach, v ktorých sa kloním, do ktorých sa musím zabrať. Už myslím, že nevydržím ani jeden nôž v hrdle.

..pozbierať zbytky svojho sebavedomia tvojho ja, mojej loajálnosti tejto kauze. Ešte keď sa smrť zdá ako výhrada prijať samého seba, v bolesti posledného stavu dokonalosti, ktorou je smrť. Pýtam sa na svoju existenciu dávam sa na súd, žalujem sa pred najvyšším.

..polia našich ilúzií, v ktorých sme vytrhali ruky, ktoré nás nenechali chladné ako tie mŕtvoly naše vlastné, a preto, že žiť je ťažšie pomaly, ako nikdy sa prechovať k noci prevolať, opísať zmluvu medzi prvým a posledným človekom. Ten netvor, ktorým je pod slnkom ,ktoré je v najhlbšej tme, ktoré v posledných koncoch za nechtami páli ako bolesť najťažšia.Táto bolesť stravuje pomaly, len pomaly berie dych a rozkladá, ale ja už nie som a už nemilujem pred tebou nestojím s odvrátenou tvárou. K tomu sapoviem, že žeriem, že žeriem z ruky vlastného človeka medicínu svoju vlastnú. Ale pozrie, že vie, že vie rozoznateľne popísať jej bolesť, ktorá je postavená na kultúre, v ohnisku akej horí jeho plameň s akého popola lezie, ale praje si, aby počul aspoň osud, v ktorom je zhola nemôžné začať alebo skončiť zo sebou.

….sebevražda,v  každej ozvene každého slova povedané v cudzom jazyku, v jazyku druhého, ktorého nepozná cez samotné záclony hororu v každom mene, v každom  človeku, ktorého je zviera celé menom jedného starého rodu aby sa uzmieril čítať percepcie. Zákonitostí vo vlekoch jasnosti, ktorú stvorila a zamyslene nechala bdieť jedno vedomie znaku, v mizérii duplicitného zdvojeného sebeklamu. Do toho programu sa zapojí a výde von do svetla enteogénu, ktorým je rastlina,aby sa skúsil v narábaní zo životom, ktorého jedným dychom sa dostane na stranu druhú, v tichosti hlbokého mlčania prehlbokého čakania, predlhého myslenia, o sebe v nejakom inom režime, v nejakom inom  …

JÁ si JÁ spojuji s AUTO, nikoli s racio…

Norma jako smysl? To je tedy hodně strašidelná představa. A pekelně nudná.

Jak se má JÁ ´ubavit k smrti´, když je to tu taková nuda?!

Nuda nie je nič iné než to, že ju povyšuje na stav. Stav, v ktorom neprebieha látková výmena. Stav, ktorom sa môžno živé a ťa-živé už nedá odvodiť od mŕtveho, v celku. Celý kozmos je systém a ten je mŕtvy. Jeho jednotlivé časti, ktoré sú ´živé´ sa nedajú s celku odvodiť.

Smysl je při/vlastňováním. Realita je vlastnost subjektu.

Realita je vlastnosť subjektu? Čo nie je vlastnosť ´subjektu´? Jazyk, ktorý je ohraničením môjho sveta ´subjektu´…myslíš jazykovú realitu? Realita je ´enteogén´; tvorenie v Bohu. Čo je subjekt to je aj realita, ale realita je dvojtvára. Moment precitnutia dohára. Je život svetlom na konci tunela, ktorý nevedie nikam?Subjekt-objektová dichotómia je svojou štruktúrou ´celkom´, ktorého celok tvorí niečo z niečím. Ja z vesmírom ako objektom tvoríme realitu ´subjekt-objektovej´ dichotómie. Svetu nevládne žiadny jazyk, lebo nikto nevládne jazykom. Jazyk je nástroj, ktorý je skrze teóriu poznania vírom, v ktorom je vírus, ktorý ako nús nestráca zreteľ ….

Nikdo neví jak to s tím HYBATELEM ´je´ je. Když (v modlidbě Páně) křesťan opakovaně prosí „buď vůle tvá”, tak mi není jasno, zda je ta vůle jeho. Každopádně ve dvou se to lépe táhne. Vůle je však problémistka…

Vôľa je trémistka. Mám trému s toho, že som človek. Mám panický strach, s toho, že nemôžem nebyť, že musím nebyť. To zodpovedá otázke pán S. Oni si po vás prišli, ale vy ste im zavreli pred frňákom dvere. Mali ich rozraziť s tým, že si urobia cestu voľnú. Celá ´entropia´. Keď mi zmysel jej života unikol bol to ten hýbateľ. hýbateľ, ktorého stupne sa postupne dali zotrieť ako vrstvy nejakých ´nánosov´. Nebudem hodnotiť to, že celá izba je vysypaná žiletkami, že medzi nimi chodím medzi týmito ľuďmi ako medzi rukami a nohami, ktoré tu po nejakej žene bez seba zostali. Nie je to tak, že človek po smrti blížneho svojho ostane bez seba jeho. Nakoniec mu tie žiletky prejdú aj do krve, ktorej melancholický šum ho uspáva. Najstaršia rasa človeka, ktorá nie celkom omylná. Tak, ale je definovaný človek, ktorý sa skladá, v ktorého vlastnom mene je zviera, ktoré je celé, ale ktorého tvár ona pozná len z videnia. Automat vedomia povinnosti, ktorej aparát sa nedá nazvať surogátom, lebo on volí medzi bielou dušou a dušou čiernou, ktorá je natretá. Dostala pomazanie opaľovacím krémom. Vec: vedomie. Surogát sa nedá povedať, žeby nebol subjektom? Čarovným subjektom ´vôle k moci´, ktorý ale on nerozlišuje. Je ten vedecký ateizmus ateizmom teda agnosticizmom?

Agnosticizmus (z gr. a- = ne-, gnosis = poznanie) je filozofický názor, stanovisko, podľa ktorého nie je možné poznať podstatu vecí alebo sveta.

Podstata? Tu je nejaká podstata? Keby existovala podstata sveta myslíš, žeby svet bol taký ako ináč? Chcem povedať, že zo svojej ´podstaty´nie je možné svet ani dokazovať, ale ani popierať preto, že ide o jeho ´podstatu´. Ak by nešlo o ´podstatu´ svet by sa dal ako to povedal Nietzsché ´v´ podstate svojho charakteru ´označiť a určiť´ za svet, ktorý má vo svojej podstate/viac-menej/ vôľu k moci, ktorou je chcenie, ktoré sa dá ďalej stupňovať teda ´chcem viac menej´, alebo ´viac-menej´ chcem, alebo ´viac-menej som´, alebo ´viac-menej´ nie som, alebo viac menej myslím, alebo ´viac-menej nemyslím´. Nietzsché pred tým, ale varuje a dvíha prst. Načo sa zaplietať s podstatou? Načo brať pravde jej závoj? Načo brať žene jej závoj? Načo ten závoj krásy strhávať?Vlastne keď sa pýtame na bytie sa pýtame na ´podstatu´? Podstatu čoho ak bytie nie je podstatou samotnou ? Je bytie predsa len plagiátom? Opisujem bytie, v jeho charaktere sveta, v ktorom sa ´realizuje´vôľa k moci? Má vôbec ľudské bytie nejaký ´charakter sveta´, alebo ´prírody´? Človek je telesnou substanciou, ktorá sa nedá prekročiť dobre, a čo? Egon Bondy povedal, že s tým telom už nech idú kade ľahšie a nemecký národ povedal, že nech už s tým duchom idú kade ľahšie… Na miskách váh ´duše a tela´, v ktorých sa realizuje zo svojej podstaty ´vedomie´, ktoré je akurát taký surogát, ako také jedno vedomie a nevedomie na miskách váh. Medzi nami smrteľníkmi medzi,ktorými sa pohybujem, v ktorých sa ukazujem, smrteľné sú všetky tieto prevleky, ale v ich vlekoch som sa narodil. Tak mnou zmietajú, tak mnou narábajú tak idem tmou černejšou ako tá smola, najčernejšou tmou melanchólie krve, ktorá sa samou temnotou stala černejšou ako najčiernejšia zem, ktorá budiž mi bude ľahká, keď som jej ľahký ja bol tiež.

Agnosticizmus je metóda, ktorá spočíva v prísnej aplikácii jedného jediného základného princípu: pozitívne sa tento princíp dá vyjadriť takto: vo veciach rozumu používaj rozum bez toho, aby si sa dal rušiť inými vplyvmi: tak by sa ´rozumový vhľad´ do problematiky ´poznania seba samého´ dal vyjadriť ako ´kritika čistého rozumu= kritika teórie čistého poznania´= ´sebapoznanie= contradictio in adiecto´. Čisto teoreticky sa prakticky nedá poznať vôbec nič.

Panda se vydala na loupežnou výpravu za medem…

Dá jej Zarathuštra jeho medu? Alebo má také medové oči on sám? Ach panda kde len si bola keď sa vešala na hák jeho kunda? Je smútok len optickou ilúziou ako ten tunel? Keď ľudia opisujú svoje zážitky, s cesty na druhý breh hovoria ´o tunele´. Vedecky sa dokázalo, že svetlo na konci tunela je spôsobené slepnutím umierajúceho človeka, ktorému sa zužujú zreničky a odkrvujú oči.

Konštrukcia=konštitúcia= podstata. Ľudský svet je konštituovaný, a vykonštruovaný konštitutívne. Rozklad tohoto sveta, ktorý je žiadúcim ´javom´. Tento svet, ktorý je nežiadúcim javom. Jeho javová forma je jeho rozumová forma. Čo nemožno prekročiť je ´vedomie seba´? Vedomie seba k nemu, ale prekračuje stále dookola. Ten kruh, v ktorom tečie rieka dozadu. Relatívne je možné všetko ako nič, ale všetko do úvahy neprichádza, lebo zo všetkého nie je nič a z ničoho je všetko. MDZ sa otvára týmito protikladmi: ako môže niečo vzniknúť z ničoho? A protiklady samotné, o ktorých jazyk hovorí v realite neexistujú? Ako je realita vlastnosťou subjektu? Je mu vlastná? Realita, ktorou sám subjekt je ´prítomný´, ktorá je obmedzená nato čo chce, lebo od toho aby bol tu nie je. Nato čo chcem, ale nevie nájsť odpoveď, a preto pátra dokonca aj tam kde rozum ostáva stáť nad hladinou bytia, v ktorom sa podstata marí. Vlastne sa marí na hladine, ktorá je pohyblivou formou toho bytia, v ktorej je on sám viditeľným vo svojej neviditeľnosti, ale ako chce mu sa z reality stáva nejaký afekt, ktorý je o rovnakom stupni reality ako je on sám zrkadlením tej formy. Tej formy v pohybe, ktorou je každý život.

 Balancuje na hraně. Hlavne, že nie na hlave.

A proto se ve mně rozdělilo viděné ve dva zápory.< navzdory každému ´o sebe´..

Kategorické ano -.-.

Hraničný sklon.

„Co pozvedám, zaviní něčí pád…“

Na ´buď anebo´ nehraju. Život není pouze to či ono, ale vše a naráz. Radost starost, no ne?

Ide to na city to buď, alebo nikdy. Ako sa to povie, že buď teraz, alebo nikdy? Nikdy nehovor…

„Co upouštím, bude mu vzlétnutím.”

Vletím do lietania ako dobré veci vskočia do života..načo mi lietať keď môžem kvantovo skákať? Kvantov skok je tým čo som a okrem toho len zbabelosťou na omyle, ktorý nejestvuje..

Naopak, NIC otevřeno je VŠEMU, nit se odvíjí … evolutio – UVNITŘ jsem pokud se nit odvíjí – mluvíme o topologii, rozměru či pojmu; tedy pouze pokud nemlčím… Smrt je analogická s vnějškem (pokud „jsem“ uvnitř.)

..no áno

To podľa agnosticizmu. Podľa toho, že rozum sa prispôsobuje, že rozumové poznanie je základom všetkého a preto sa hľadá podstata. Podstata v evolúcii. Tak ako vravíš, v odvíjaní sa do kolieska, ktoré sa roztáča samo zo seba. Niečo sa hýbe samo zo seba a preto zo svojho stredu musí vychádzať, lebo všetko vychádza z ničoho a nič neostáva nehybné. Pohneš ničím ? Negatívne je dialektika agnosticizmu položená ako základ onej podstate zmyslu,v ktorého forme sa dokazuje, že moc sa nedá ´myslieť ako kvantum´. Nietzsché došiel, s tým že nedokáže myslieť seba pokiaľ je on tým ´kvantom moci´? Dokážeš hýbať sebou ako keď poviem ´pohni sebou´? Človek počúva na slovo, ktoré je kvantom moci ešte len rozdelené. Počúva na slova pol seba. Trivialita systému, ktorého rozklad započal tam kde klad.  

Je smrt vkročením do hranice mezi uvnitř a vně?

V princípe asi áno.

Zvonku sa môžeš vidieť tak málo ako sa poznať. Je medzi tebou a oným ´viditeľným´ ´svet´. Smrť nerozdelí, ale spojí. Život je ak už nič iné je predelom. Celým telom, v ktorom sa odvíja. Keď to nemusí byť, ale telo človeka, v celku, v ktorom sa ten celok rozkladá ako hotový, lebo je vecou hotovou pred, ktorú sa staviaš. Máš zákon schválnosti vo vrecku? Podľa okolností.  Neexistuje čistý afekt a preto ani ´realita´ nie je len vecou subjektu vlastnou. Čo spojí smrť čo život rozdelil? Všetko a nič, ktoré je od toho tu aby ´vychádzalo´ nie? Nič nevychádza na vedomie, ktorého plnosť je iba negatívna. Prázdnota naopak pozitívna v zmysle kladu. Tam, ale celkom v poslednom základe sa ukazuje ako možnosť nemožnosť. Videné negatívne tvoje obrysy sú vo svete prítomné, ale ty sám si svetom v ňom. Volíš medzi životom a smrťou to je ´racio´. Inej voľby človek nemá. To dostal naviac od zvierat. Tie musia ostať poslušné ako životu tak smrti a to bez prekročenia. Hranica prítomnosti musí byť len niekde tu.

Logika je absurdná.

nikdy nikdy, vždycky říkej vždycky.Mluvit se nedá snad jedině o tom, na co nemám čas nikdy, ale nikdy neříkej ´čas´ a čakať´…hovoriť a myslieť je výkonom abstrakcie. A sám moloch abstrakcie má rečové chovanie. Keď sú hranice tvojho sveta hranicami jazyka, ktorého konce musíš spájať aby to iskrilo. Medzi inými okamihmi, v ktorých sa realizuje ´čas´. Ja na čas neverím. Nad časom nemám ani chvíľu času. Vieš, že čas nemožno chápať ako odrodu nečasu? Sme vnútri, alebo von, s času? To hovoríš ty? 

A ke všemu ještě VŠE! Z toho se nevyvléknu

…