národný satanista

Zlomový moment v dráme histórie je mimo nášho dosahu. Sme iba jeho predvoj, alebo poslovia— a hlásne trúby Súdu bez sudcu.

Čas, ktorý je spolupáchateľom s exterminátormi sa bez morálky obíde, a zametá s ňou. Kto by dnes mal ťažké srdce na Nabuchodonozora?

Nato , aby národ za niečo stál, musí mať dobrý priemer. To čo zveme civilizáciou, alebo jednoducho spoločnosťou nie je nič iné ako pevná základňa kvality, ktorá tvorí silný priemer, s ktorou filozof musí byť jedna ruka, aby sa celá kompozícia týchto individualít týchto kvalít spolu s ním ako s jednou rukou dala húfovať.

Torquemada bol úprimný, a preto neprispôsobivý, či neľudský. Skorumpovaní pápeži, by boli naproti nemu, tak ako všetko čo sa dá kúpiť, zase charitatívni, a plní kresťanskej lásky.

Ich starobylé zákony židom zakazovali handrkovať sa s hádaním budúcnosti. Pravdivá zástava. Pretože, keby mali jasno,v tom čo ich čaká, je otázne, že či by im ostalo síl nato sa udržať, a nato, aby sami zvíťazili, aby sami boli sebou ostali naprieky tým čo ich hrozili zničiť, aby vytrvali, a ako vychytralo mlčanliví prečkali šoky skratov svojich osudov.

„Sily nehrajú nadol, ale z hora,a smerom nadol,“ hovorí hermetický autor. To je snáď pravda, ale v žiadnom prípade neplatí o historickom procese, kde ponor je zákonom.

Žiaden systém, doktrína vodenia si nemá apel na Epikura, ktorý je nepriateľom každého prevratu, sľubu, alebo pompy aká by sa dala brať ako i len ten najmenší krok vpred. Nikto ho nikdy na barikádach necitoval. Jeho postoj je odťažitým, a keby bol chcel človeka polepšiť, by ho odviedol od veľkých cieľov, a to smerom k menšiemu zlu aké ľudí robí šťastnými a za akým sa so šťastím ženú. Nijak nepoddajný nepriateľ entuziazmu, a ranar par excellence počnúc najhorším a najlepším končiac.

Čínske príslovie: „V momente keď jeden pes sa rozbreše na tieň tak, že ho ďalších desať-tisíc počuje a pustí sa do toho za ním je to realita.“–Heslo, ktoré by sa znieslo s komentárom k akejkoľvek ideológii.

Do očí bije, že človek má na jazyku koniec náboženského vyznania ako ho poznáme. Čo by pre porovnanie s týmto asi znamenal pád nejakého národa, alebo civilizácie? Byť voči-zoči zatmeniu boha, alebo veky starým abnormálnym obludnostiam s ním spojenými tiež predpokladá veselie, ktoré v kurze histórie málo, ktorým sa generáciám pošťalo zažiť, alebo aj uhádnuť.

Sme prednastavení, ale nie sme automaty bez výnimky. Sme viac-menej slobodní s tým, že nie je naša fatalita celkom domyslená. Naše konflikty buď medzi sebou, ale vlastné nám otvárajú prielom zo žalára, pričom je pravda, že sloboda má svoje stupne, podobne ako vyhorelosť.

Životu sa pripisuje viac váhy než akú má hlavne v systémoch, ktoré sú na spadnutie vlastnou chybou; v dôsledku čoho sa nikoho nevidno hrnúť do toho sa pre ich dobro a ochranu obetovať čo spôsobuje, že samou svojou váhou padnú hneď po prvých útokoch zvonku. To platí aj o národoch vôbec. Momentom kedy život vezmú za svätý ich ten nechá, a prejde na duhú stranu.

Sloboda nás niečo stojí, sloboda vyčerpáva, kým úmor tyranie nás núti do toho spriahať sily, zamedzuje strate energie, ktorá pochádza zo schopnosti zvoľnosti človeka k externalizovaniu, k tomu aby premietal dobro mimo seba. Vidíme, že na dlhé trate výdu ako víťazi skôr otroci. Páni, ktorí žijú vyjadrovaním seba svoje snahy korunujú neúspechom porážky, vysávaním svojich existencií: bezuzdné narábanie s ich darmi z nich robí fantómov. Sloboda ich vyžerie do konca.

Poddaní, ktorí sú národom majú na chrbtoch katedrály; ako emancipovaní už stoja tak najviac za jeden horor za druhým.

Človek nepatrí na Zem.

Nastaviť ľudským mýlkam druhú tvár, a nikdy nemať na jazyku žiadne hotové áno!

Každá utópia, ktorá by kedy bola mala uzrieť svetlo sveta sa obdivuje v podobe cynického snu.

Iba viera dobrá tak na ono oko–či ideológia–sú tolerovateľné. No hlava je v smútku pokiaľ ide o históriu tam takých prípadov je ako šafránu.

Nato, aby sa človeku dostalo formy musel Prométeus do svojej hliny miesto vody dať horké slzy… A my pokiaľ sa to má týkať našich ďalekých predkov hovoríme o slove akým je duša na pokoji s tým, že toto slovo doteraz ešte v žiadnej dobe nemalo žiaden obsah.

„V živote duševne chorého šialenca nie je o zábavu postarané, je to život, kde sa nič nehne,kde sa celý tento život berie do toho, čo ho ešte len čaká.“Tento frk, ktorý Montaigne cituje od Seneku nás uvádza do ukážky, že obsesia historickým zmyslom je u zdroja vážnych nepochopení až zmätku, že ona v podstate je: či už ideme po prúde, alebo proti prúdu je jedno a to isté, lebo v oboch prípadoch do budúcnosti nakukujeme, a to buď s naším áno, alebo hop-pozor.

Byť celý preč so stratených prípadov, ktoré človek má za všetko za čo ich má je pre človeka poukazom k tomu, že nie je celkom vedľa.