..ich ústa sa stanú chronológiou života
na vzduchu
nadčloveka v praveku
čelom vzad
k tvojej hlave
silueta
jeho chce aby podoba prišla ako ľudský kmeň
k podnetu bytia
jazyky ich zvedú dohromady
ako náhody náhod
budú bojovať za rod a hrob
mor ho mor ortieľ
rétorikou áno a rétorikou nie
sa rovnajúc priamej línii času
lineárneho
do cieľa smrti pre šťastie
za veľa živého
posledný výdych z plného hrdla
si drží od tela
čo mení ako schránku -mrenku
aby sťažka vzal do úvahy spomienku
na rozdeleného voči sebe zoči
tretiemu v ceste
k zadným vrátam
domova o samote
….vzduch sa pritom hýbe pomaly, ale isto
ťažko ako tak horko
po temene
hlavy v pléne
čo bije
každú hodinu dvanástu
po mene…
Celá debata | RSS tejto debaty