..každý deň o dôvod zmiznúť viac a dôvod nato nebyť viac menej nebyť.
Iebo sa nechá o všetkom spraviť, lebo sa nebude dať zľaviť z bolesti ega.
Všetko čo bolí, všetko čo trápi s vedomím, ktoré sa nedá oslobodiť, ty stojíš, v koncoch koncov tunelov, v ktorých človek vyráža na povrch na svetlo sveta, v ktorom je nad ´pomyslenie´ jasnejšie, že príjme túto ranu osudu. Vniveč prišiel môj život, vinný som do smrti, všetko čo prešlo, ktorá bolesť dýchla, dýchla na krk,v ktorom ostala zaseknuté slovom, ktoré sa stalo telom, v ktorom sa zrodil svet na oko do, ktorého pľujem, na oko, do ktorého pľujem, ale ty tvoja láska, tvoja nenávisť si kurvou matere môjho zrodu.
Lunatická existencia seba-vedomia ega, ktorého bolesť je krvou, krvou, ktorou je osud, osud, ktorého lono je posrané materským hovnom.
— sme všetci deťami zeme, a ona je našou zemou, ktorá je ľahká? Je zem ľahká ako naša mater? Alebo je ťažšia ako smrť nás v nás? Myslíš, že všetko vieš, že deti prišli odišli, že ich osud ti stačil? Stačil ti osud nejaký niekoho, alebo svoj seba? Všetkých? Ja ti nedávam na výber medzi dvoma očami medzi, ktorými sa stáva osudom osoby hodnotou sebezáchovy vinou krve skutočnosť, všetkého..
Len aby si nezabudol, že vieš, že ktoré veci než pôjdeš tu na teba čakali zo smiechom na tvárach zo životom celou silou vedomia krve svedomia. BA zložiť zbrane proti veľkej vlne, ktorá sa na nás skladá? Všetky peniaze všetkého sveta si nekúpia tvoju slobodu, a všetka skutočnosť neostane ťa nenechá chladnou a ty nebudeš vyzliekať sa s kože pred ňou na prahu totálneho nasadenia, mimo uskutočnenia, ktoré znamená sa zbavovať konaním sa znamená ´uskutočňovať´ vhľadom a nazeraním DO ´sveta´ skrze seba, ale keď pootočíš toto zrkadlo uvidíš, že vychádzaš pomaly, že vychádzaš na povrch, s ktorého sa nedoberieš pravdy bytia cez vedomie seba.
Nie cez vedomie seba, ktoré je ´plné´ sračiek. Teda je pohár vedomia sračiek ´poloplný´, alebo ´poloprázdny´?
Poď cítiť moju bolesť zo mnou, ale ja nie, nie je preč s teba moje ja.
Kde len nájdeš všetko čo strácaš za každý okamih, ktorý ťa drží vedomie seba nad hladinou tejto ničoty, v ktorej sa vidíš zreteľne, v ktorej sa cítiš?
City sú mojím zreteľom, a bolesť je mojím zreteľom, nemám iného zreteľa ako bolesti a citu, v ktorom tuhne krv.
Tvoj smiech ma znásilňuje, tvoj smiech ma nelieči. Tvoj smiech, ktorý je neznačiteľný, neznačí, v tom keď všetko jarou pučí, keď oči, s ktorých čučí sú mu na prasknutie vo švíkoch, ktoré sú mu zvlečené, ktoré sú mu očami pravdy, ktorej sa do nich pozerá. Oči pravdy, ale nikto v nich nie je sám od seba. Nikto v nich nie je sám od toho aby tu bol od toho aby sa stratil zo zreteľa čísla, ktorého živnou pôdou je meno. Živnou pôdou je meno a meno je logikou ako teóriou poznania. Poznanie, ktoré ma nestojí nič na očiach, ktoré hádže do studne násilia. Poď hoď tam svoje oči do tejto studne násilia, v ktorej smrdia kosti, koža, a sliny, a menštruačná krv, a mlieko, ktoré s nej vyžmíkal.
….nie ja nie, nie je mne súdené pozbiť sa osudu. Pozbaviť sa osudu, ktorý je mojím ´vegetom´, ktorý je mojím tmavým kútom, v silách šialenstva, ktoré sú mojimi silami, s ktorých všetkých sa berie môj duch neprítomnosťou, ktorého som.
Nie je mne dané ´byť´ na vedomí niekoho, nie je mne dané byť sebou samím. A preto, že moja smrť je môj život je šťastie medzi zemou a nebom, ktoré stvoril jedno za druhým. Nie, v jej mene lona matere, alebo v tej odvrátenej strany tej chudere, ktorá drie, aby sa sebou sama uvedomovala, ale sama sebou sa uvedomiť nevie preto, že je po mne, že je inde, že jedno z druhým slovom vyslovuje, alebo nevyslovuje ale s citom, s ktorým sa dokáže sprofitovať aj krv za surového stavu, lebo nikto nevie ako surový stav je smrť, v skutočnosti,v ktorej ho zrod ešte ani len nečeká, alebo ešte ani len neláka do jej osídlia slova reči tela. Len slovo sa preto dá deliť na polovicu, a reč tela celého zvieraťa, ktoré je menom človeka slovom sa deliť nedá a preto Zarathuštra je od kosti, ktorú má v krku- ženou-sebou …
..všetko čo chce chce od neho povedať za slovo, ktoré vypustí od úst, ktoré vypustí, ktoré mu nechá aby povedal, že sa má byť nechať sám sebou sebe pánom. Keď ukáže, že kto je tu paňou, keď ukáže, že kto je tu od toho aby šiel za ňou, aby sa ho dala …plná vytáčiek, v myšlienkach osudových? Za všetkým je osud, ale všetko je predovšetkým život?
Sa môže dať vzdať a nechať padnúť k zemi aká mu je súdená. Je zemou druhého a zem druhého sa nenachádza nikdy nikde ďaleko. Aj napriek všetkému v čom o hodinu skôr,v ktorej prišiel ho minula hodina, v ktorej sa minul s osudom ako s jediným okamihom, v švihu, v ktorom sa nezamyslel, lebo vychádzal s tej istej formy, lebo vychádzal zo všetkého živý ako vec z veci, s ktorej vychádza živá, do ktorej živá vchádza. Tak povediac a pravdu si nemožno nechať pre seba pokiaľ ide o pravdu. Ale o takú pravdu, ktorú si nemožno nechať pre seba by som sa nebál.
Celá debata | RSS tejto debaty