Telo, ktoré je večné, ktoré je sopečné, ktoré je riekou zmyslov, v srdci všetkého smrteľného blaha. Už cítim ten chtíč ,v ktorom sme pospolu. Ale telu to dáva kávu, ale telu to dáva kávu od Petra, lebo sa jej žiadna zem neskončila, v duši, v ktorej sa spustila po slovách, ktoré už neukazujú teda neznázorňujú, ale tláchajú. Tlach. Ako prázdne ´reči´, alebo prázdne slová. Každý pocit je svojím spôsobom nezmyselný ako slovo, v ktorom sa obraciam, k človeku chrbtom a plánuje sebevraždu ako odchýlku od normálu. Odchýlku od normálu zase ako špirálu, po ktorej sa spustí dole až na DNO pomyselné, až dole do DNA vedomia, u ktorého má svoj zmysel ´vydržať´. Hovorím si, že s tým seknem, alebo, že s tým heknem. A nenapadá ma nič ako to čo ma napadá medzi rečou. Otázka času, alebo otázka slova, s ktorého sa urobil čas pokiaľ ten nebol skutkom na telo. A keď je každý skutkom na telo. Každý sa opakuje človek, ktorý sa pod maskou súcitu demonštruje, aby v sebe nezanechal stopu po druhom. Nato niekto sa ohliadne, alebo prepadne súvislosti, v ktorej sa ukáže, že sa viaže k pojmu, v ktorom sa nivelizuje, že konsekvencia je vždy posledná s prvých, v ktorých sa neutralizuje do momentu tá, ktorou každou on každý moment vyvodzuje ďalšiu moc.
Celá debata | RSS tejto debaty