Choď mi z hlavy ty špina od prírody sa vzďaľuje špirála zem je čierna ako noc vankúš si skús dať z betónu pod kostru z neónu a nechaj byť svet svetom ako hrom….

Durynský širý, hluboký temný les Zde v lese přebývá zlo Zasněžené kopce, vanoucí ledové vichry Romantické místo, chápete?! Zlo v Zeleném srdci Německa! Nenávistní barbaři, mocné temné duše Vycházejí z lesů vraždit lidské tvory Vypalovat usedlosti a rozšiřovat les Dokud toto romantické místo nepochopíte! Zvířata, stvůry, děsivá krajina Protože tu nejsou […]

Najstudenší zo studených svetov iba priestor o čase akého pojem je predmetom v predstave studenokrvného živočícha studená a najstudnešia sprcha dvíha sa od Zeme popolavý dym Čulé ľudské konzervy ich larvy pojedli vnútornosti nestačia o preteky konať ani náhodou poznať tmavé obrady posmrtných znakov od ucha do ucha v monotónnych končinách obytných rakiev spievajú v […]

The order in the dictionary pleases me, the systematics fill me with enjoyment. Nevertheless, of the words which I found in it, the most beautiful is ‚tohu wa-bohu1‘. x2 I recognize the importance of good bookkeeping and of a clear system for receipts and invoices. Nevertheless, for my own management, only one word applies: ‚tohu wa-bohu‘. x2 The condition of my gardens […]

Dostal som do vienka kríž menom strom je otočený dole hlavou a tá je zvesená..kde les je zakapaný les a plynutie do imortality zakopaný ako Európa je on a jeho tlenie v sýto červenej krvi nič ako štít čistý a meč dvojsečný slova Kríž naopak pod ním zlomok tela torzo rozsápané od Zeme z akej vyrástol vypnutý do bezvedomia trpaslík modrého neba

koreň ticha medzi sebou v moci anonyma je sama logika z vnútra vykladaná slovom začiatkom jej konca pozornosti kože, ktorá je orgánom ekocídy nepoškvrnená je na pokoji v raji bez vedomia debilitujúceho popu osloveného vtáka čo zašiel na svoje stopy vyvanutých prúdov spodných príbeh túžby akej dal pred smrťou prednosť aby ona vydržala hory hôr skôr-neskôr ako vampír […]

nesväté písmo holá pravda bolí nič lepšie ako smrť nevysolí pád do hĺbky z ďaleka už pračlovečina sa ticho vlečie zo živej krajiny do hrobu v rakve klince čo držia drevo to zelené zvony sa idú do hrude biť nech tma pod čiernou Zemou nechá nás na pokoji žiť..

Krv hrdzavie smrť mladšia už nebude za humnom v hudbe bez budúcnosti myslíme vo veci naších vecí vecí v podobe aká nemá údy z piesku vedomia hrady ružové s krídlami ducha čo meravé sú a s davom v jeho slabožškom tieni zvíja sa do kĺbka nervov a s celou mocou z vôli bojuje na kraji priepasti mentálnej entropie čo sluje chaosom taká jej je automata mološškej abstrakcie […]

Osud radšej ako osud. osud bez dychu ma berie a ja sa do neho bez okamihu vraciam sem kde je Tao Tao večného pokoja dieťa prítomného času tam toho vedomia vyššieho nad seba sa pozerajúceho ku podivu do tohoto nového hávu pre novonarodeného mŕtveho pre jeho slávu

zvestovali si masky známosti boli nové ako staré blesky z čistého neba jasného ako celé pozadie temna tu pád z kríža zahrmel na hlavu ťažkú v smútku ktorá je ako guľa k nohe ľudstva jeho veličenstva srabu, hnusu a podlosti každého ľudského červa v nevedomí nevidomých vedených nevidomejšími steny jari, jesene, a zimy či leta sa priblížili do hrobu…