slabosť je dar vedomie ako kaz automatu reflexie a čistého zla konkrétne myšlienky už nič nevedie v pravde do základov čo od Zeme nevidno ich dno nehovorí v zábleskoch bytia o dvojitých zrkadlách na ihlách a predsa sa Zem musí nechať v poslednom čase akého návrat nie je sľúbený

niet divu že myslím, že chce to čas obetujem čo mám darom do daru až vynesie ma moment presvedčenia kam dnes až spoločnosť zájde tam ma dovlečie oblečie mi kožu baránka ohreje sa na ohni moja prázdna schránka

nad vecou nad vecou nad vecou človeka človeka pomaly, ale rýchlo sa všetko vyrieši v koncoch obidvoch za aké ťahám sám seba medzi vami posledný môj ostatok statok v jej náručí v náručí ostnatého drôtu dopisujem prvú vetu po sebe po tebe po nás

Realita realita nie je vo mne nie je v nikom po rozume mi behá mráz po rozume akým je mater Zem aká je látkou éterickou priestupnou holou až na kožu

nedoberie sa ho na mieste zabudnutia potoka krve preliatého jej menštruáciou kde perie spodky hnusu plná plne pri vedomí týraná ako Zem platónskej zimy ohnisko nad slnko čo povolané sa zvíja v nepríčetnosti od kosti zlomenej proti všemohúcnosti vyššej autority čo zahodila kocky za hlavu človeka v spánku

netni do živého tni do tuhého na tŕní sa brní v každej tela bunke v maske za každou tvárou je žena oblečená aby zabíjala a nahá aby privádzala k šialenstvu ako k rozumu bez všetkého citového vzplanutia od prvého do posledného hnutia mysle na prahu bolesti

no a čo a kto sa znova narodí do smrti od konca-koncov všetkých bludov bez ich prachsprostých slov logarytmov do tanca čo nevyvoláva dobrý dojem z ničoty hmatateľnej v každom záhybe vyumelkovanej vyvatovanej druhej prírody neutíchajúce myšlienky zo záhrobia velebia iba lotériu života na smrť á gónia v bez pečí biostopkách posledného obdobia zvereného do náručia za […]

Horko-sladké tlenie moje myslenie v rozličných chodoch po hore chodoch dole po myšlienkových symboloch v pravej miere akú nepoznám milosrdenstvo hnacieho motora aké zaznám iba čas, ktorého sa vzdávam v prospech stranou myšlienky jest chrám na vrub na líc dlaňou, alebo kostrou ak pohneš vzídeš z pohnútky v afekte z šera do kontextu k svetu medzi iným spomenutým ako zo […]

dýchať sa mi nechce ani toľko čo včera smrť kde len si dýchať sa mi nechce ani toľko čo včera smrť kde len si prečo ma nepočuješ volám ťa do smrti ako sa do teba volá z teba sa ozýva prečo ma nepočuješ na hladinu ticha volám rozčeriť temné koryto pokorená je táto zdochlina je pre ňu samu žrádlo pripravené

výsmech ako karma bezpredmetná nula čin čo drží človeka ako vôľa k moci osudu sa nechať vyniesť na vrchol krve a rán ľudskej hory vypnutej v jazyku sypajúc popol do smutných lánov čo smutne šumia za horami za dolami kde sa smolia muchy v smole tmy s dolármi za horami vypnutý jazyk publika do oka mi pychá a pychá