Vzduch skrze prsty vypúšťaný Ústa sa stanú direktívne Hýbajúci sa vzduch Vzduch Tlačím si tvár Do zadu tvojej hlavy Hýbajúci sa vzduch Vzduch Utri si pot z dlaní Čo je mne učinené bude tebe. Hýbajúci sa vzduch Vzduch. Do zadu tvojej hlavy. Tvojej hlavy.

Slabé slová ma nesú preč Nijak nič nové pod novým slnkom, ale kde si duše Zavýjajú na mesiac Napoly detský plač a ústa plné hlienu O zmysle života nemôže byť ani život Je to ako keď je objekt básne báseň Modla aká prišla o hlavu Jednu z milióna živých bytostí Na chvoste evolúcie

Sypú ti na hlavu jed do krvi prejde hneď ťažké kovy ťažké stavy postupná likvidácia ľudstva zabíjanie pozemského života za lacný peniaz pre ultra-miliardárov pochovaní v plytkých masových hroboch sme zoradení v rovných radoch naše posledné slová viery v systém vydýchnuté s popolom nasypaným na hlavu ľudského stáda

Som ako iskra v oku čo čaká až zažne Ego slepé nenávisťou , ktoré malo za lubom ísť si za svojím osudom, ale ten už z ďaleka sa berie preč a obchádza ho širokým oblúkom

korunu tŕňov smiechu nasadila úspechu snaha za Zem bytia / nebytia vytiahla päty z domu popola a ľahla na druhom brehu Z poľa vojak sám sa vrátil vyšľahol na vrchole reťazca potravy v studenej mrákote javou Telo kľaklo na chvoste Zima je tu deň čo deň Som ďalej ako som bol OD mlada LODIVODA kde vrchol viedol nadol a kde bolo tam nebolo nič čierne nič biele iba bledá stena ako […]

Hviezdy v tvojich snoch padajú do mojich dlaní niekde na svitaní kde hrana už nezvoní sa budím z mŕtvych ich kostí a pozostalostí a neudám už ani vzdych

Pavúčie siete ako odtlačky prstov na tvojich viečkach bez snov po nociach kde obracia sa v plameň Dôverne prázdne vedomie na aké padá kosa Ostatky mŕtvych v náručí do priepasti zhučí dávno-vek nemáš v kom sa poznať slepé uličky vedú za stopami.

studené náhrobky stoja na Zemi nepohnuté zapadnuté prachom Ich sú hviezdy studené ako ruky nebožtíkov.. V budúcnosti o slová posledné chrbtová kosť na kusy márne láme hodnoty na skusy Vyryté do steny v chráme šedi Skryté otázky volajú odpovede A smrť je ozvenou ducha bez duše.. latkou aká sa nepodlieza..

From the eyes which beheld the invisible colours Stare into the depths of the inner self The utter LONELINESS Must go away …Away to places where silence roars And where no life has the possibility to grow As I stared down into the cold depths of blindness …In solitude they stared back at me I glare at what has become Under these darkened grey fields I cry out for my death To seek the […]

Horké vichry smútku a bolesti v náruč berú už svet raz taký aký je Čisto zlom posadnuté sily pre ich nahé existencie s večným pôvabom som nútený vnem za vnemom do toho večného temna večnej bolesti Lebo čo je zmyslom života? Ak ním nie je temná bolesť duše? Pýtam sa čo je zmyslom pre túto stratenú slabú existenciu bolestiplnú…ak nie bolesť. Hymny smútku a […]