Večný návrat do ničoty z ničoty. Z matérie do duše z duše do matérie. je pravda, že žena mi šancu dala tá šanca trvala 5 minút na pár slov do ohňa na pár pohľadov z ohňa večne sa vracajúceho do neba pod nohami a za slovo sa berúc tao života tao je cesta obkolesený les objatia armády smrti jej pozadie lúzerky od chrbta je prvá a posledná večná čo vracia sa odená do […]

mesto čo nesie stopu tvoju tvoj logos exodus exodus tvoje torzo do kameňa v akom tep je uzemnený zakliesnený do divokého vytia z krku vyťahuje telesné ostatky spomienky čo nepraje nikomu a na druhú stranu sú ako sú dejinné splátky všetko chce moment na strope už sa ho chytá nikoho nikde hlboko hlboko hlbšie než dovidíš do Zeme čo nepozná nenávisť, […]

skoro stále v hlbokom smútku pri vedomí síce, ale bez zmyslu cice-mice-pijavice no smútok na mňa si ľahá ako keby ma chcel zabudnúť v svojom stisku vo svojom bozku keď mi sníma masku ďaleko za hrobom

nevieš nič iné myslieť iba jedno pasívne dve aktívne čo na tom? všetko je ako je a žiadny postoj k životu nikdy s tým nič neurobí nech je aktívny ako chce nech je pasívny ako vie

…………fáta morgána Slovenska penta-fanta …………

ani myslieť ticho ani slovo čo pustí si žilou vedomie reťaze generácií hlbšie ako do morku kosti v samom jadre bytosti smrť, ktoré nosia na ozdobu z lásky po živote po akom túžia na stope čo zvečnia vo forme mena smrti bez seba

večnosť mi kýve stavba života je táto veža zo slonoviny v hlave samé piliny v jej úsmeve sa zatriaslo moje slovo skrze oči sa potiahlo všetko šedým filmom umelé múzy aké vzali za svoje city čo ďalej cvakali na mňa ako smrtky zuby tichá voda brehy lesa myje zmije syčia ako o život nikto nikde, ale nepríde mi vhod po smrti čo koluje v žilách tuhých tento paradox […]

polnoc slovanov polnoc slovanov na večné časy sa nám blíska láska láska kde len nás čakáš všetko sme dali všetko si vzali láska, láska slovanská krv naša pohanská krv naša rukami pretečie skrze prsty do rún sa zapíše pomaly dejiny sa otočia dejiny sa otočia za nami pohanmi dušami a telami naša krv čistšia je ako v lono nenarodených ponorená tvár ponorená […]

Nebe a Nietzsche V nebi je šmíra, tak pravil Nietzsche A já dodám, že je plné kýče. Přesto, doufám, se naše duše prolnou a proniknem tam nenásilnou formou. Žádnej z nás nejevil sklony k násilí, i my chtěli něco, v co bychom věřili, tak jsme uvěřili ve střelné zbraně, tím byl moment překvapení na naší straně. Zbyli jsme venku sami a jediní, museli se prostřílet […]

nervy bez rezervy hodiny monotone stagnujúceho času vedomia večnosti zo slov na miesto zeme