keď potichu vkročíš od témy odbočíš zjednané kruhy, v medziach, v slovách nikto by neuhádol svoje obrazy nespoznal v hlavách ´iných ľudí´aby posúdil, v názore aby nechal čistom večnosti pochode myšlienky na vedomí s hodín čo na sklonku života popustí v priereze ranami z milosti čo od života schytal čo od života si vzal za lubom a perami nad rakvou samoty samotou […]

..tu hľadiac hľadiac si svojho konca od toho je tu predsa, že vedomie sa na neho nechytá bytosť, s kusov TELA, o ktorom netreba mlčať po tichu až vôjde pomaly, ale iste, že ukáže mu dotyk čas, ktorý mu dávno odpustil korene, ktoré zapustil do zeme blízko, s ktorej mu nevidno bolo na nohy mu nevidno bolo na dva brehy medzi, ktorými stál s vymytým mozgom, ktorý je jeho […]

tu už kde končiac končí všetka sranda kde dávno je vedľa každá vec istá preto, že sa len spoliehať na vlastné sily je na vedomie brať neúnosné už preto, že všetky nuly sveta ma držia v šachu už preto, že v tom svetle večnej prítomnosti nejde čas nikdy dobre , že zima nespokojnosti je trauma existencie čo znamená, že byť znamená trauma na večné okamihy aby po […]

predne je myslenie na zadnej strane s takým výrazom výzoru ako dáva,v tvári, ktorá sa teší sebou sama, ktorá je mysliacemu tvoru neznáma naposledy kedy videl seba prizmatom iného človeka chvatom len slovo čo spustil do hlbočiny samozrejmosťou jednoduchosťou karmy, v okamihu keď prehrnie lány poľné všetky myšlienky, ktoré ho opustili sú voľné ako vtáky preč letia […]

v mene akéhosi svedomia vedomia človeka v slove, v ktorom označí čo označí aby za tým mal hľadať niečo iné niečo živé, niečo poznané, nepoznané niečo zmyslami nespracované o čo sa toľko bojí , že stráca rozum, že stráca boj z rozumom ale za tým si stojí, že vie , že myslí teda je tu ešte niekto tretí, o kom sa hovorí, ale nie naozaj myšlienka totiž nepatrí k […]

tu s toho tela, v koncoch jej svedomie sa búri nikto ju nesprevádza na druhý breh len tie múry sú duté ako myšlienka tú nikto nevidí, nepočuje ale jej ja poviem slovo aby sa za nič nehanbila smrť, ktorá ju neprebrala z večného ticha osudu aký jej nedoprial vidieť silu jedného na vždy silu jedného v sebe a naoko sa pýtať sa chcieť pýtať zo záhrady raja do pekla s pekla do […]

prečo si hľadal čo hľadal si prečo svoje telo si hľadal svoje telo si hľadal sa ti zdalo, že myslieť chce čas, že čas chce byť sa ti zdalo, že byť chce zmenu, že život nie je nič tu prišlo všetko ako prísľub ako medzi nebom a tebou tu ukázalo sa, že vo veci je vec vedomie ostalo len prázdne ticho prázdnejšie ako život a na to sa nikto nechce pozrieť triezvymi očami […]

oči sa spustili s ňou sa spustili dole do priepasti kam len kam sa vybrať už nie je kam ísť musí sa stále len vracať už nie je kam ísť už nie je kam ani prečo preto sa musí vždy len vracať lebo nikdy nikam nešiel preto je vývoj večným návratom večným kolobehom bez cieľa lebo nie je cieľ ,za ktorým by šiel len ten , za ktorým sa vracal len ten pre, ktorý šiel vývoj […]

Hýbať sa znamená riskovať ´zvieraciu kazajku´, ale z hľadiska dichotómie je ´pohyb vylúčená vec´..

otvorené dvere do prítomnosti s celého ľudstva človeka bez hranice, v pude jeho myšlienke, ktorá je biela na čiernom v jesennom tábore na hore smrti čo znáša cez Zem chrbtovú kosť nikto nevie, že v semene graduje znak ega látky poznania výslovnosť, v tom okamihu, v ktorom beduje o život po ňom po nej po smrti