národný satanista

do seba zabraný otázka života a smrti na jazyku na triku vlastnom v kriku povedomé obrazy dávno stratených koncov slov čo nejdú k sebe bez mien holých ako tie steny do morku kosti preniká túžba, hlad, a svedomie obrátené proti svedomitému vrahovi na mieste činu

bez znakov aké by povedali všetko za mňa v mojich slovách už necítim ani jednu myšlienku zo súcitu blahobytu ako známku života v hladomorni pálim svoje prsty na popol z neho, ale fénix nebude vstávať ako tieň nebezpečnej ženy čo večne sa vracia k sebe bez seba odvracia moju však pozornosť na zášť čo zdiera z kosti a ciev a všetkého čo nemá na očiach ako slepé […]

driapem sa po krku hadom čo zdiveli z ich očí nesú sa mi slzy pokladám sa za koniec sveta akého začiatkom si ty mlčíš, ale až za hrob a ja nevidím do tmy aká sa predmnou rozlieva vo vojne s humanitou naveky

pozri čo všetko život vzal krvavé a dravé noci čo sme skrze ne stratili myšlienky za petami slov len sa pousmiať a íst ďalej? nie tento krát mám toho tak akurát

ho ho bolesť na kolenách som pred tebou zbieram svoje zbytky po sebe som ešte som snažím sa príliš málo na tak veľa čo chcem? smejem sa pred sebou k menu matere a otca v duchu preklínam mor človečí z očí háveď lezie po jej krku v komnatách 13nástich sami sme si na smiech v neprospech ale pobaadám že ťažké časy mám na pláne najťažšie ale už som skoro kde chcem […]

triezvy vo sne zbieram ruže z tŕnia rania do hĺbky ale v hĺbke je dobre zabudnutie už prichádza na bezprávie akým je život na bezprávie akým je smrť hráme tu tetris zabíjame čas skrze fysis a nikto nepovie slovo posledné bledé smiechom slová aké vonia nevonia mánia existovať mánia vôbec byť o sebe ´vedomý´ taký nie je nikto ako každý prvý a posledný akým si ty […]

ako znovanarodený sa necítim v čase, ktorý ma predbehol za sebou sa nevidím ísť pomaly pomalým krokom nejaká múza mi plietla hlavu textúra jej medzi prstami ostala ako logika teórie zmietla zo stola čo vypustil som z úst čo ústa vypustili mňa všetky očakávania deus ex komuna koruna ľudstva koruna tvorstva človek ach len človek sú rany rany hlbšie ako ich […]

neriadim sa tvojím blbým osudom nevidím v ňom nič naposledy seba som videl na pohrebe sebavedomie kleslo v túžbe byť, alebo nebyť duchom neprítomný v prírode, ktorá sa nezdá rozdala by sa ale nie sú ešte pripravené elektrické kreslá tak si sadni u mňa buď hosťom buď tým kým si nato čakám buď tým kým si nato žijem

pláva hovno životom pýta sa samé seba čo bude až bude mať potom dostane sa z tela hovno, ktoré poznáš z pola celé je hovno ako každé iné len z pohľadu iného uhla zatiaľ čo mu krv v žile vytuhla už nachystala sa hovnu truhla

Tieň v životnej veľkosti stojí na hladine ako tá láska, ktorej som sa spreneveril od mlada ..napokon počuješ slová čo cítiš pod kožou až na ňu smrť obzrieť sa sám za seba za svoje ja aké nejestvuje