národný satanista

Odchádzam v minulosti sa strácam ja. Nekonečno sa blíži. Je v koži, ktorú si uži. Nič mi nie je až na smrť. Smrť mi je onou osou. V záležitostiach bez slov čo vypovie na koberčeku na štyroch v končekoch prstov na štyroch , ktorých žije z dychu jej, zo stopy čo špinou sa potí vo všetkých jazykoch existuje iba jedna reč v každej reči iba jedným jazykom vládne […]

nepadlo slovo ani jedno vedľa hmla bola hustá podľahla Zemi krv moja znova sa postav do krku upadá slnko je ho vidno v tieni tvojho slabého ja celkom priesvitné myšlienkové pochody zo zabudnutia keď už len raz -dvakrát sa vyspíš do smrti a ochladnú prúdy okolospiacich mŕtvol

DÁVNO je dávno čas tvoj preč a ty stále chceš vidieť, vedieť o tom čo si, kto si zač hovoríš prepáč, myšlienka choď kade ľahšie sila tvojej vôle a mňa v sile neminie pádom dole zoznam mien čo nenesie nič dobré skalopevné presvedčenie ako ináč, prepáč, kto si zač, čo si zač tvoja odporná krv na mojich rukách svedomie nespája logos je schránkou v […]

karteziánsky omyl je zbabelosť chatrné uvedomenie proti mocnému faktu do večného návratu neostáva ani jedna noha v Zemi bez boha približne poslušne svojho inštinktu čo vysáva z neho krv nerv je otvorený a v hľadáčiku vôle nesie stopy po zániku života na Zemi

niet divu, že myslím teda som kto som aby bolesti nebolo dosť narodený z vedomia seba svojho konca už rátam do toho aj beznádej živého štítu čistého

slabosť je dar vedomie ako kaz automatu reflexie a čistého zla konkrétne myšlienky už nič nevedie v pravde do základov čo od Zeme nevidno ich dno nehovorí v zábleskoch bytia o dvojitých zrkadlách na ihlách a predsa sa Zem musí nechať v poslednom čase akého návrat nie je sľúbený

niet divu že myslím, že chce to čas obetujem čo mám darom do daru až vynesie ma moment presvedčenia kam dnes až spoločnosť zájde tam ma dovlečie oblečie mi kožu baránka ohreje sa na ohni moja prázdna schránka

nad vecou nad vecou nad vecou človeka človeka pomaly, ale rýchlo sa všetko vyrieši v koncoch obidvoch za aké ťahám sám seba medzi vami posledný môj ostatok statok v jej náručí v náručí ostnatého drôtu dopisujem prvú vetu po sebe po tebe po nás

Politické divadlo je oxymoron. Divadlo je verejné a vola sa ´politika´. Kto ho však hraje s kým? A pre koho hlavne? Hrajú politici tj ´politické špičky´ divadlo pre verejnosť, alebo verejnosť hraje divadlo pre nich?

Miera,v ktorej sme živí celkom nažive. Neobávaj sa smrti, lebo si nie pre smrť nažive. Život má ah aj iný zmysel ako svoj koniec. Svedkom konca života svojho v konečnosti existencie, ktorá je lotériou. Lotéria-agónia, a viditeľný svet bez príčiny. Svet sa pomaly začal. Zač,začínal, a začínal k svetu, ale ukázalo sa, že nikdy svet k svetu nebude, lebo nemá […]