Choroba neznámeho pôvodu, ktorá ju žerie. Smiech cez slzy, ktoré lezú z očí. Z očí, s ktorých sám vypadnem. Keď príde čas, ktorý ma dávno opustil. Dávno tak dávno, keď ma opustil život starý, ktorého formu už na seba neberiem. Neuvedomelé chcenie, vo forme existencie, ktorá sa mi stráca pred očami, alebo ešte skôr za nimi. Všetko na zvracanie, všetko bez nádeje na, ktorú beriem ohľad ,a ktorá je mi vnútená. Vnútený mi je život ona nežije nádej aj keď zomiera posledná s posledných. ..a ona nevidí, že dych berie, že dych dáva, v prazáklade, v poslednom základe, v ktorom sa ho pranič netýka. Jej taktika ako, s toho vykľučkovať je sa z rozumom dostať mu na kobylku. Na chvíľku, ktorá pretrvá okamih večnosti, ale nie ako život čo vezme jedným dychom druhým. Predstavujem sa vám som koniec koncov na oko braný do oka padám. Kde len môžem byť netuším, preto, že nemám tušenia. Chcenie. Ovládam sa, ale som preto, že chcem, že neviem presne čo od seba chcem, že neviem presne čo chcem od koho, alebo čoho. Viem, že len ide čas, že preto, že len dobieham čas sa musí ten kruh uzatvárať do seba.
Keď sa kruh času uzatvára do seba tak z neho nevedie cesta von, nevedie cesta z neho dnu. Pokiaľ sú dve smery, v kruhu, v ktorých sa dobieha dva stavy.Dve úrovne vedomie ´seba´, ktoré ho robí silnejší zato, že ho to nezabíja. Možno je celá ona, možno ona celý on. Entropia, alebo chaos, ktorý prenáša, ktorý prenáša ako vedomie. Chcel povedať, že preniesol vedomie ´seba´ čo nie je nič tak ťažké ako ho niekomu zožrať to vedomie. Ruka, alebo noha postupne odumrie, ale vedomie, ktoré prejde na ňu ako zlá krv sa musí nechať. Preto aj sa narodil. Aby zaplátal túto dieru na trhu. Otvorené aby povedal sú jej oči dokorán. On, ale nikdy nenastúpi jej cestu k osvete. Nikdy nenastúpi na schodisko osvety. Výde možno, že nadíde čas pod chvíľou samoty, ktorá je iného druhu, alebo iného človeka. Vlastne inakosť sa nebude dať ani zmerať, nepôjde dosť do hĺbky. Povrchom len sa zvezie. Na háku bude vysieť semeno, ktoré má. Obtečená Madona, ktorá je pretopená pohlavným pudom, pudom rozmnožovania, ktorej ´nátura´ káže sa rozmnožiť. Aby jej vzokry chodili po svete holom ako výkriky, aby chodily po holom svete, na ktorý už nejde ani tieň. Nejde ani jeho tieň v kruhu. Veď kruhom vedie aj táto cesta, aj táto cesta vedie iba kruhom. S toho vyviera strach, že nepôjde to zniesť ako po slovách čo vynesú ho hore, čo znesú ho dole. Dole kde je, v jej dierke, v jej pohlaví. Tam sa chce rozmnožovať tak sa chce stať nesmrteľným cez iných ľudí, ktorých tu po sebe nechá.
Tí všetci sú jeho mostami času, ktoré zapaľuje. Medzi inými sa pozná, že praktizuje, že je cez toho človeka, ktorý ešte len zíde na myseľ. Je v ňom celý človek, ktorého ona počala. Samozrejme, že tu nebol nikto nemyslel,v očiach sa nevidel, že boli čiernejšie ako najčiernejšia smola. Doslova sa z nich liala čierna smola, ktorá ťažšia ako slzy bola ťažšia ako zem. Po tej naopak nebolo ani stopy. Supy sa potom zniesli na ňu, otvorili zobáky a vytiahli si črevá, srdce, ľadviny, zobákmi klovali kosti a drvili ich v nich, doslova, že sa o každý kus mäsa hašterili, že sa išli potrhať o každý kus mäsa, že tomu nikto, ale nedal za pravdu. Museli teda spočívať pozabudnutý jej synovia, v mrákotách, v mrakoch ako kostiach, ktoré supy naťahali z nej, z jej tela vedomia.
Nikto presne nevedel čo od neho chcela, že čo presne pod tým pojmom, že sa zrodil myslela, žeby povedala po pravde nevedel. Môžem to urobiť aj tak ešte, ale to, žeby ho robilo osobne samým sa nevie, že povedal si dosť, že koniec už dávno pretrval, že prišla tá jej kurevská nátura. Tak je nátura kurvy sa nezaprie. Veď si to videl pán slovák na oko, ktoré vyďobol sup. Nevedno, žeby ho musel poslúchať na slovo čo slovo, ale mohol tomu dať priechod aspoň aký taký. Stokrát sa preto pohol, v hrobe sa mu preto zišlo, že sa naučil to a aj to. Veď telo to nemyslelo celkom vážne, že sa musel narodiť znova z nej, že sa musel dať dokopy, že musel, v tom takom zamyslení sa na zadné vrátka sa uisťovať o sile názoru, že musel, že musel vedieť, že nie nadarmo sa treba po všetkých tých lesoch vybrať do posledného z nich najčiernejšieho, v ktorom temná ženská má čo má a robí čo si len nechce. Je tam isto pod takým tuhým kusom muža akého z nej znesú. Položia ho inde, aby neprišlo telo nazmar dajú ním nakŕmiť psy. Všetko sa potom vysvetlí, že myslí o zmysle mu bude navonok dávať konkrétny pocit. Ešte nepresiahne, ale dolnú hranicu ničoty, od ktorej sa už už, že chytí, v ktorej sa už už, že mu neudrží, že zem, v sebe neudrží na slovo. Udrží, v sebe zem, keď ju z neho nikto nevytiahne. Jeho popraskané pery budú na všetky smery sa bude voziť po chrbátoch, že si bude ešte riešiť komplexy, ale že nebude už, v komplexy veriť, lebo ostane ešte Sabinov na mape jeho osudu. Predsa len nebude silou tohoto osudu snáď opisovať krivku bez samého svojho inteligibilného ´ja´. Tu sa už bude rozhodovať medzi ním a svetom aj keď sa predsa nebojovalo na život a na smrť. No ako kto. Ja za seba mohlo povedať, že na život a na smrť bojovalo na isto. Išlo však na istotu nešlo.
Povedala mu tretia Denisa, ktorú spoznal, že neišlo mu nič s výčitkami na rozum. Jednotlivé životy ho predsa ani tak nevykončili. Hľadal ju, ale po všetkých končinách, lebo ju považoval za ten najvyšší objav aký človek kedy učinil. Ono totiž objavil ženu, ženskú, ktorá je jeho druhu, ale ktorá nevie, že mu patrí. Že k nemu patrí, že sui generis mu patrí. Vmyšlienkach ju preto neopustil ani na moment sa k nej prihováral sa muselo mu zdať, že si nevie ona poradiť zo sebou. Zo sebou zo svojím ja, ktoré túžil uchmatnúť. Všetky supy boli na rande, žrali sa ako psy, žrali sa ako supy. Všetky ženy, ktoré dávno musel v mene smrti B pozabíjať. B nevedela o čo mu išlo a nejavila záujem poznať sa v tele človeka, ktorému vzala aj to posledné s posledného teda to vytiahla z neho ako vec z veci. No ešte som sa nezľakol. Ešte som sa nezľakol divočiny, v ktorej prebývam. Nie som ta, alebo ta, alebo ten, alebo tamten. Teda tá, alebo tá. Uzmyslieť sa na takom zákone, ktorý by kto ešte vedel ozrejmiť. Zázemie bez, ktorého by si nevedeli poradiť. Otec k tomu pridáva temné zázemie vôle. Všade je isto-iste logika, ktorá jej dáva; dvesto hodín času a nejaké minúty. Budeš už konečne na mne? Pýtala sa, ale echo bolo príliš hlučné. Príliš bolo počuť echo slov, ktoré z hlbín lesov musel dostať von nato len aby ona stála pevnejšie vo svojich prsiach, častiach dvadsať ročného tela ako zvon, ako taký pevný kontakt zo svetom, ktorého meno je pomyselné. Pomyselné meno, ktorého jedno telo nespasí. Jej pevné zázemie nie je pozadím, ktoré on opisuje. V slovách, na ktorých sa zamýšľa, nad ktorými sa zamýšľa sa jej spomaľuje dych, ktorý ucíti, ale nebude druhý. Možno on je desiaty, ktorého vytrtká svojou riťkou a kundou. Bola by rada to robiť vždy keď sa dá, ale musí chodiť aj do práce ako pro-forma estetického excesu života, ktorý je len fenoménom estetickým veľmi nadneseným. Je estetickým v tej podobe, ktorá sa mu uznáva, ktorá sa mu pripúšťa, ale nie je estetickým, v tej podobe na, ktorú si on neberie čas. Vlastne je ten estetický pojem ´život´, teda pojem život ako pojem ´estetického fenoménu´ dosť široký. Je možno až priširoký nato aby ho niekto vyjavil. Aby niekto pochopil po pravde, že o čo za pravdu ide. Tak nikde nekončí žiadna sranda a už vonkoncom nie tu, kde je ona. Nie tú, ale by nepovedal. Mal svoje myšlienky na pozadí zmyslu sveta, ktorý si aj tak nenechal pristúpiť, alebo pripustiť k telu. S toho tela potom mohol mať čo len nechcel, lebo jeho nebo stálo vysoko nad ňou. Vysoko stálo čisté nebo nad ňou keď ju brali. Už sa stmievalo, ale nebo bolo čistejšie ako oko, v ktoré sa prepadol ako oko temnej ženskej, v ktorú sa prepadol, ktorej láska nenávistná mu vzala dych.
Celá debata | RSS tejto debaty