ako kreslíš do poľa pôsobnosti nemohúcnosť moja súcnosť sama v sebe sa myseľ dochová ako smrť je vždy nová hviezda na dlani žerieš v prameni sila komplexu istôt rádia vedia o sebe, alebo nevedia padá na mňa pocit ako rúško tmy rúško tmy pod akým sa vidím zízať na opak v opačnom uhle v inom tele v inom smere len tak navonok v medziach fantázie v momente jej invázie […]

nepadne závoj úzkosť sa stelesní navonok odlesní zovňajšok príde ako hnev na kolenách v zrkadle spoločnosti jej odev z nej spadne ako jar ako zima ako jeseň na moje stopy čo dážď vezme za svoje

láska z loga jednou nohou sem a druhou nohou tam tancujem tanec doby sám medzi svojimi nohami sa prepletám, ale nikde sa v nikom nepoznám moja láska z loga je moja jóga

Keď poviem v opaku k tebe kto som čo som nikto nič mám po obede , ale smrť ma ešte len čaká hrozím sa, že narodím sa už sa zmráka na lepšie časy horšie na horšie časy skoršie ako keď vychádzam na Zem pred sebou sa ukazujem ukazujem sa bez dychu čo ma stravuje už mám po obede a dýcham len nevládne dávno som sa zamysel dávno je po mne nie aby taký život aby […]

týždeň čo týždeň sa lenivo prebíjaš k piatku a kreslo je magnet na olovo v smútku telka ti núka obrázky ako deťom cukríky šepká ti nemusíš sa hanbiť pred nikým za svoje výkrky na najlepšie chvíle debát potom schovávaš ako poklad repliky z filmov, čo si videl sto krát pod kabát za každým zlým dňom robíš salto mortale hrubé čiary celé noci v miestnom lokále […]

vajíčko ostalo po vdove osirelé, ale ona ho hľadá nevie, že povie do tváre slová po jednom ako žiadnom čo nedopustí aby si nechala za slovo za čas aby sa nevzdala svojho ducha bez nálady estetika hrôzy svojho druhy fázy človeka z videnia prechádza do zabudnutia etiketa sumy nutnosti pozornosti akej sa mu dostane vždy za predpokladu že po vstane medzi ´ľudí´ do zbrane […]

mediálny stimul svet sa pominul nikto ho nebude nikdy postrádať moderný svet, ktorý nám bol osud dlžný osud, osud, osud každý vie svoje každý každého osudu sveta moderného jeho hodina príde a príde aj tá naša za svoje vezme táto horúca-prehorúca kaša okolo ktorej tancujeme a tancujeme až do súdneho sveta do súdneho sveta medzi štyrmi očami jeho štyroch strán […]

súveké vzdialené spomienky na svoj čas medzi rečou, ktorý sa pustí ako očko zrniečko piesku v nekonečnom láne kozmu hľadá svoju pustinu kde by mohlo zaviaznúť jeden živel nestačí na vedomie si vziať ruku prikladať na studené čelo má sa mať do budúcna bez svojho mena na konci do stratena Zimy v kostiach nebožtíka

Vôľa dýchať odomikať za sebou dvere zamikať pred sebou trinástu plynovú komnatu schladiť si ruky na žeravom dreve neposudzovať natoľko koľko umrie z jeho času rokov a myšlienok čo obíde zo široka z akého vykladá na krajinu pred ním poslednú za ním cyklickú jazdu jeho žena je bez mejkapu asi sa vyzná vo hviezdach pozrieš si mapu svojho duševného ja úzus […]

Zima zima zima mohyla zbraň je tvoja farba vôle od oka čo v smiechu sa nepoznáva v slnku zmrznutom na kosť v pomalom vánku škrabe sa na vrchol biť ťa o Zem Zem zimy smrti lezie zo Zeme popol farby čo zmieta sa ako hroby sa otvárajú zo zmrznutej kosti lezie chlad zo zvieracej kazajky štvornožky štvornožky líže si laby líže si laby plodiny smrti plodiny smrti matky zvieraťa […]